Bad Boy? Hot Kiss. [Sk] ✓

Prvá

Mnoho ľudí tu vidí After, no pravda je taká, že toto (hoci tu je úplná podoba s After, ktorá zaniká okolo 10 kapitoly spolu s 2 sériou), vzniklo ešte pred tým, ako som sa dozvedela o After série, či v knižnom vydaní, alebo tu, na wattpade. Preto ma mrzí, že ma mnohí beriete ako tú, čo kopíruje, ale celý príbeh bol a je z mojej hlavy, vždy sa snažím byť čo najoriginálnejšia. :)

Preto prosím o zhovievavosť, pretože sa naozaj celý dej obráti okolo 10 časti. :)

Zara

,,No tak, zlez už dole!" zakričí na mňa moja mladšia sestra, Rubie. Má iba sedem a už je generál prvej triedy. A ja, ktorá má už osemnásť, som viditeľne diskriminovaná. A práve preto idem na internát.

Bude to tam dobré, bude to tam dobré, opakujem si cestou po schodoch.

Môj pôvodný plán bol ostať v meste a zaniknúť ako väčšina obyvateľov. Lenže, časom som toho mala až po zuby. Rodičia mi to sami navrhli a ja som to s radosťou prijala.

Ani neviem, prečo sa mi trasú nohy. Sú snáď zo želatíny?!

,,Už idem!" odvrknem.

Pozriem sa na fotky zavesené na stene.

Ja, ako trojročná na húpačke.

Ja, ako vstupujem do školy. Potom sú tam každoročné fotky z leta a nakoniec... Tá, kde končím strednú školu a lúčim sa.

Nádych a výdych.

Zájdem do obývačky, kde na mňa čaká mama, otec, sestra a bratranec so strýkom. Sledujem ich - ktovie kedy ich naposledy uvidím?

,,Tak, o chvíľu mi letí lietadlo, takže-"

Zrazu ma otec mačká vo svojom náručí. Vystrieda ho mama a napokon strýko. Bratranec kývne hlavou a Rubie, tá otravná Rubie sa zasmeje a potľapká mi po pleci.

Obrátim sa na hodinky. 18:43. Okay, teraz sranda končí. O dve hodiny mi to letí.

Otec si všimne môj pohľad a kývne na Ryana, aby ma išiel odprevadiť na letisko.

Kufre ma čakajú na chodbe. Pri pohľade na nich mnou prebehne vlna strachu. Zase.

,,Ak nechceš, môžeš si to ešte rozmyslieť," zamumle Ryan, môj bratranec. V dlaniach drží kľúče od auta a žmúri na kufor ako na nepriateľa.

On jediný s internátom nesúhlasil. ,,Vždy si chcela ostať v meste a chcela si, aby sme bývali vedľa seba a navštevovali sa. A teraz im dovolíš nechať naše sny odstrániť?" spýtal sa ma vtedy.

,,Áno."

A táto stručná, ale občas veľmi ťažká odpoveď sa stala mojou rutinou. Áno, pôjdem s vami von. Áno, podpíšem to. Áno, zarezervujem si letenky už týždeň pred začiatkom školy.

,,Nie, nerozmyslím si to. Ja len... Pôjdeme už?"

Bez slova sa zdvihne a zoberie mi jeden kufor. Ja beriem ten druhý, menší, a ideme k autu.

Šetril si naňho dva roky.

Všetko dáme do kufra a sadneme si. Ryan na miesto vodiča, ja na miesto spolujazdca.

Posledný pohľad na náš dom a na prázdnu záhradu, keďže sa moja rodina ani neuráčila vyjsť von.

,,Môžeme?"

Ako veľmi mi budú chýbať hodiny a hodiny strávené na verande? Na hojdačke za domom?

S Lilly, mojou dovtedy najlepšou kamarátkou? Prečo minulý čas?

Každá ide inam.

Svet sa mení.

Alebo len my?...

,,Poďme," zamumlem.

Kľúče v zapaľovaní sa pootočia a motor zavrčí.

V aute panuje napätá atmosféra... Ani zapnúť rádio sa mi nechce, pretože viem, že to aj tak nepomôže.

Svet za oknom vyzerá byť v poriadku; slnko príjemne hreje a fúka teplý vietor. Kebyže necestujem, zájdem niekam do parku a budem si užívať ideálne počasie.

Lenže, je tu jedno Kebyže.

Je veľké a stojí rovno predo mnou.

,,Bude mi to tu chýbať... Ty mi budeš chýbať," poviem, keď stojíme pred letiskom.

,,To je milé. Nemusí to byť tak," zašepká.

,,Ryan, ja sa vrátim."

,,O štyri roky. Vieš, ako sa ľudia menia?"

,,Ale ja tu budem predsa aj cez Vianoce a prázdniny a tak ďalej..."

Pokrúti hlavou. ,,Si moja vysnívaná mladšia sestra, vieš?"

,,A ty ako môj brat," objímeme sa.

A potom vylezieme z auta a vyložíme kufre.

,,Nenávidím rozlúčky," utrúsi.

Zasmejem sa. ,,Tak čau! Zajtra sa vidíme!" zakričím a zhrabnem kufre.

Chvíľu nechápavo zazerá, ale potom sa zasmeje tiež a nastúpi do auta.

Vojdem do haly, kde to žije. Po prejdení rôznych kontrol a zorientovaní sa je už čas nastúpiť do lietadla.

Až napokon sedím na zelenom sedadle s bielymi pruhmi, vedľa mňa sedí nejaký pán inžinier a za mnou uvrešťané dieťa s matkou.

Nasadím si slúchadlá a zapnem si nejaký film v obrazovke zabudovanej v sedadle predo mnou.

Stihnem zaregistrovať hlas letušky, keď oznámi: ,,Dobrý deň, vitajte v leteckej spoločnosti Umbrel (Ehm... Nič originálnejšie ma nenapadlo). Volám sa Katie a ak budete mať problém, príďte za mnou. Prosím, pripútajte sa. O chvíľu odlietame..."

Až niekedy vysoko v oblakoch si uvedomím, že náš dom takmer nevidieť. Je na nerozoznanie od ostatných.

Možno preto som tam nepatrila - lebo som bola odlišná.

Áno, tým to asi bude.

Teda, viac než len asi.

Hello,

vítam vás pri mojej novej poviedke! Hah, slabý začiatok, ja viem... Ale mám napísané ďalšie časti a poviem vám, oplatí sa ísť ďalej... Myslím. :D

Love,

- Lolik.