Nezamiluj sa do idiota

4.Upírček :)

Znova som počula jeho prenádherný smiech. Myslím, že mal obrovskú radosť z toho, čo som povedala. Áno, on sa určite vyžíva v mojich bolestiach. 

"Dobre." 

Na moje prekvapenie s podmienkami súhlasil, ale vedela som už dopredu, že v niečom je háčik.

"Ale, keď ma budeš chcieť pobozkať ty, tak sa zákaz ruší. Platí?" 

Jeho návrh ma desil ešte viac ako ten môj. Veď ja ho túžim pobozkať len pri pohľade na neho. Toto bude niečo, čo bude ťažké prekonávať, ale nakoniec som prikývla hlavou. 

"Teraz by sme sa mali obuť, princezná." 

Povedal a spod lavičky vytiahol tenisky. 

"Tieto tenisky tu stratila jedna princezná a teraz hľadám svoju vyvolenú." 

"Ty si idiot, Lukáš." 

"Prečo?" 

"To nie sú moje tenisky." 

Povedala som a vybuchla som smiechom. Lukáš však nespanikáril a hneď vytiahol ďalšie.

"Tieto sú?" 

"Áno." 

"Ešte lepšie. Tieto sa mi páčia omnoho viac." 

Pochválil mi čierno-modré tenisky značky Adidas, ktoré patrili medzi moje obľúbené. 

"Tieto tenisky tu stratila jedna princezná a teraz hľadám svoju vyvolenú." 

Zopakoval svoju vetu Lukáš, ale teraz už so správnymi teniskami. 

"Tak choď hľadať. Tu sa určite nenachádza." 

"Niečo vyskúšam." 

Povedal a v tej chvíli som naozaj nevedela, čo môžem od neho očakávať. Potom mi do rúk zobral pravú nohu. 

"Čo to robíš?" 

"Skúšam či ti náhodou nepasuje." 

"Je to moja teniska. Samozrejme, že mi pasuje." 

Prekrútila som nad ním očami. 

"Mala si pravdu, že ti pasuje." 

Uznal Lukáš, keď mi ju konečne obul. Kto by to len povedal, že mi bude pasovať moja teniska?

"A čo si z toho vydedukoval?"

"Že si naozaj moja vyvolená." 

Usmial sa na mňa a podal mi aj druhú tenisku, ktorú som si hneď obula.

"Ty sa nejdeš prezuť?" 

Spýtala som sa, keď som zbadala, že si vôbec nejde po tenisky.

"Ja už som prezutý." 

Pozrela som sa na jeho nohy a naozaj mal už svoje často nosené čierne tenisky. Každý deň, čo som bola do neho zamilovaná, tak som si ho potajme prezerala a tieto som videla na jeho nohách najčastejšie. 

"Nevieš, čo sú to prezuvky?" 

Pokrútila som nad ním hlavou.

"Viem, ale nenosím ich." 

"A potom sa všetci čudujú, že prečo nám smrdí v triede." 

Podrípla som ho ako ja zvyknem. 

"Keby si otvárala častejšie okno, tak tam žiadny smrad necítiš." 

"Takže je to moja chyba?" 

"A koho iného?" 

"Ty si naozaj idiot." 

Poznamenala som a on si ma opäť zobral na ruky.

"Takže idiot?" 

Zdvihol namyslene obočím. 

"Áno, idiot." 

Zopakovala som a jeho pery sa priblížili k tým mojim. 

"Stop!" 

Povedala som a prerušila som jeho pery rukou. 

"Ty si ťažký oriešok, ale ja sa k tej puse dopracujem." 

Usmial sa na mňa a ja som sa na neho usmiala tiež. Vedela som, že patrí medzi tých, čo dosiahnú všetko, čo si zaumienia. A dostať odo mňa bozk by nemalo byť pre neho veľmi ťažké, veď sama po ňom túžim. Ale just vyskúšame, ako dlho vydržíme bez tohto dotyku.

"Prečo ma vlastne zas nesieš na rukách?" 

"Neviem, páči sa mi predstava, že držím v rukách celý svoj svet." 

Myslím, že v tomto okamihu som sa začervenala. On proste vie, ako zapôsobiť na ženu.

"Ale ja mám vlastné nohy." 

Začala som s nimi kopať, aby si to všimol.

"Veľmi nezbedné nohy." 

Poznamenal Lukáš s úsmevom. Mala som chuť ho kopnúť, aby sa prestal na mňa usmievať s tým svojím zvodným úsmevom, ale nechcela som mu spôsobiť žiadnu zdravotný ujmu. 

"Načo som sa teda prezúvala, keď ma chceš celú dobu niesť?" 

Uvedomila som si, že týmto štýlom som kľudne mohla zostať aj v ponožkách a nikomu by to nevadilo.

"Hm..." 

Hneď sa zamyslel a hľadal tú najlepšiu odpoveď na moju otázku.

"Aby si mala krajšiu obuv ako šľapky?"

Povedal prvú hlúposť, čo ho napadla. 

"A šľapky nemám pekné?"

Zatvárila som sa smutne. 

"Ty máš všetko nádherné." 

"Nemám."

"Máš."

"Nemám." 

"Nehádaj sa so mnou."

"Utíš si ma."

"Nemôžem!" 

"Smola, že ma máš zakázané bozkávať na pery." 

"Na pery?"

"Áno, veď by som si ich potom necítila."

"Iné miesta nemám zakázané?"

Nestihla som ani odpovedať a už ma pobozkal na krk. 

"Hráš sa na upíra?" 

"Som príjemnejší ako upír." 

Povedal namyslene a pokračoval v bozkávaní môjho krku. Dokázal ma stíšiť veľmi jednoducho, pretože som sa sústredila len na jeho pery a slová by som našla len veľmi ťažko.

"Upírček, už by sme mali ísť."

Premohla som sa nakoniec k tomu, aby som niečo povedala.

"Ty si naozaj kazička romantiky." 

Pozrel sa na mňa smutne a potom ma odniesol až za hranice školy. 

"Už by si ma mohol aj pustiť." 

"To máš pravdu. Prišiel totiž čas na jeden z mojich darčekov." 

Opäť ma postavil na nohy. A ja som bola celá šťastná, že môžem chodiť po svojich. Potom sa na mňa usmial a z vrecka vytiahol malú čiernu krabičku, ktorá bola zaviazaná červenou stužkou. 

Ďakujem za prečítanie. Budem vďačná za všetky komentáre a hodnotenia. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. :)