Nezamiluj sa do idiota

64.Samota :)

Som rada, že som si vybrala miesto, kam sa vyberiem, ale stále tu bola otázka, že ako tam pôjdem. So sebou som totiž nemala žiadne peniaze. Dnes mi celý deň platil cestovné Lukáš a ja som sa z toho cítila dosť trápne. Ako keby som ho využívala skrz peniaze. Každý normálny človek odíde s peniazmi, ale ja nie. Ja musím byť originálna. Cesta do mesta by mi trvala veľmi dlho keby som išla peši. Asi by som si mala spraviť vodičský. Vyhla by som sa tak aspoň niekoľkým problémom. Počkať! Načo by mi bol, keď nemám žiadne auto a asi sa k nemu nikdy v živote ani nedopracujem? Našťastie pre druhých občanov. Aspoň sa nebudú musieť báť, že prídu o život na cestách. Držala som v rukách mobil, na ktorom mi už blikalo upozornenie. Mám 28 zmeškaných hovorov. Tak je to vždy, keď mám vypnuté zvonenie. Keď ho však mám zapnuté, tak mi zrazu nikto nezavolá. Prezerám si zoznam hovorov a hľadám jedno jediné meno, ale asi zbytočne. Nachádza sa v ňom môj otec, teta, Max, ale Lukáš Matúška tam nie je. Zavrela som zoznam a zapozerala som sa na fotku, ktorú som mala na tapete.

Oči ma náhle prestali poslúchať. Nikto tu nie je, už nemusím svoj smútok skrývať. Rozplakala som sa ako malé decko. Nevadí, dážď nebude jediný, čo bude padať. Pridajú sa k nemu aj moje slzy. Najradšej by som sa hodila niekde pod auto. Dnešným dňom som stratila už všetko. Rodinu, kamarátov, priateľa i strechu nad hlavou. Mohla by som byť ešte v horšej situácii? Podľa mňa nie.

"Som hlúpa, že áno?"

Pohladila som si svoje brucho. Super, už sa tu rozprávam aj s embryom. Mala by som sa dať liečiť. Čo čakám, že mi odpovie? Veď preň musím byť tá najväčšie krava na svete, keďže ho chcem zabiť. Asi za to môže ten pocit, ktorý mám v srdci. Nikdy som sa necítila viac sama. Pred pár mesiacmi som mala iný život. Zaujímala ma len škola a tanec. Bolo mi jedno, že nemám takmer žiadnych kamarátov a už som si aj zvykala na Lukášovu ignoráciu. Otec nepil a po večeroch som viedla s mamou rozhovory, ktoré mi vždy dali niečo do života. Pripadal mi môj život nudný, ale normálny a hlavne bezstarostný. Zrazu sa však všetko zmenilo. Už nič nie je také ako pred tým. Valia sa na mňa problémy z každého rohu. Keby tu len bola moja mama. Hneď by som bežala za ňou, aby ma vypočula a aby mi poradila, čo mám robiť. Vždy tu bola pre mňa, no dnes tu už nie je. A vlastne tu nie je nikto. Všetci sa stratili kamsi do neznáma. Ešte stále som držala mobil. Čudujem sa, že mi ešte nestŕpli ruky. A hlavne, kto má v daždi vytiahnutý mobil, keď prší? Jedine Martina Weissová, keďže tá nie je dnes schopná zdravého zmýšľania. Opäť sa mi mobil rozsvietil a s nádejou som čakala na meno, ktoré sa mi objaví.

"Do riti!"

Zahrešila som, keďže mi volal Max a nie ten, od ktorého som hovor chcela. Chýba mi. Jeho modré oči, v ktorých som videla nebesá. Úsmev, ktorý bol vhodný do reklamy. Má ho krajší ako väčšina svetovo známych hercov. Hlas, ktorý mi pripomína tú najkrajšiu melódiu. Smiech, ktorý mi vždy zdvihne kútiky úst. Bozky, z ktorých sa mi podlamujú kolená. Dotyky, kvôli ktorým mi lietajú v brušku motýliky. Ak sa neudobríme, tak sa zbláznim. Chýba mi celučičký, celý a to neprešiel ani jeden deň. Bez neho to tu nezvládam.

"Už mi nikdy nevolaj!"

Skríkla som na mobil a hodila som ho z celej sily o zem. Nehovorte mi teraz, že si nevážim predmety, ktoré mám. To nie je pravda. Len pre mňa viac znamená to nehmotné bohatstvo. Načo mi je mobil, keď nemôžem ani zdvihnúť hovor svojej lásky? Dala by som všetko za to, aby som počula hoci len na chvíľu jeho anjelský hlas. Z premýšľania ma zrazu vyrušilo trúbenie. To si hádam robí srandu! Pomyslela som si, keď som si uvedomila, komu to auto patrí. Otočila som sa mu chrbtom a začala som utekať.

"Martina!"

Kričal na mňa, keď vystúpil z auta a rozbehol sa za mnou.

"Mrzí ma všetko, čo som povedal."

Ospravedlnil sa mi, keď už bol pri mne. Asi by som sa mala viac venovať atletike, aby som sa už vyhla týmto rozhovorom.

"Ty plačeš?"

Opýtal sa ma, keď zbadal lepšie moju tvár.

"Nie. To len moja tvár sa rozhodla pre sprchu."

Poviem potichu. Spomenula som si totiž na Lukáša, ktorý túto výhovorku dnes použil.

"Myslím, že ty si sa osprchovala už dosť. Stojíš tu v daždi a ešte aj bez dáždnika."

Robil si zo mňa srandu. Ale nech si ju kľudne robí. Nič iné si ani nezaslúžim. V mysli mám stále toho chlapca, ktorému som dnes ublížila na plnej čiare. Jeho slzy nedokážem dostať z hlavy. Veď som za ne mohla ja. Neznášam sa! Prečo musím vždy všetko pokašlať?! Najradšej by som vrátila čas, ale to nejde. Takže asi zbytočne čakám, že ma ten smútok prejde. Dokonca sa mi tieto dve vety rýmovali, čo mi ho opäť ešte viac pripomenulo. Vždy bol úžasný básnik. Lukáš Hviezdoslav Matúška, to je meno, na ktoré sa nezabúda.

"Nepotrebuješ niekam odviesť?"

"Nie."

Odmietala som ho. Za čo ma vôbec má? Urazí ma a teraz sa tvári, že sa nič nestalo?

"Viem, že sa hneváš, ale s takýmto prístupom ochorieš."

"Mohla by som. Zdravie mi je ukradnuté."

Pozeral na mňa ako na blázna. Ale prečo? Už teraz som chorá a mám pocit, že rakovina je nič oproti tej samote, ktorú cítim. Toto je tá najväčšia bolesť, aká môže byť. Najväčšia choroba je odlúčenie.

"To nehovor. Kam ťa zoberiem?"

"Nikde!"

Skríkla som a on si ma zobral na ruky. Ako sa opovážuje? Toto môže robiť len môj priateľ! Kopala som nohami ako zmyslov zbavená a občas sa mi ho podarilo aj zasiahnúť. Lenže aj tak mi to nepomohlo. Odviedol ma totiž až do svojho auta.

"Povedz adresu, kam ťa mám zobrať. Inak budeš až do rána v mojom aute."

On je taká vydieračská špina! Mal by sa naučiť ako sa treba správať k dáme. Ako to vie Luky. Ach, Martina! Už prestaň na neho myslieť. Prefackala som sa, ale ani to mi nepomohlo. Už ho tam mám vrytého.

"Nefackaj sa a povedz mi tú adresu."

Najradšej by som mu teraz vynadala. No nakoniec som mu tú adresu prezradila. Zdalo sa mi to totiž ako menšie zlo. Nebudem v jeho spoločnosti až do rána. Ani ma nehne! A tak sme sa vybrali ku Dominike.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)