Nezamiluj sa do idiota

29. U neho :)

"Súhlasím, ale trošku to ešte okoreníme."

"Ako?"

"Prezradím ti, keď už budeme u mňa."

"Dobre, ale nech je to niečo splniteľné."
"Samozrejme."

Lukáš súhlasil a ja som sa už nevedela dočkať okamihu, kedy s touto hrou začneme. O chvíľu sme už boli na mieste. Vystúpila som z auta a v tom som zbadala ten najkrajší pozemok, aký som doteraz videla.

"Páni!"

Zhíkla som a Luky sa na tom rozkošne zasmial.

"Hovoril som ti, že sme bohatšia rodina."

Pošepol mi a objal ma zozadu.

"Ja som si myslela, že si žartoval."

"To by som si vymyslel niečo lepšie."

Začal mi bozkávať krk. Ach, ten môj upírik. Najradšej by som mu to zakázala, ale keď mu to robí takú veľkú radosť, tak by som toho nebola schopná. Síce aj mne sa to páčilo, takže zákaz by mi len viac uškodil ako pomohol. Čiže moje premýšľanie je totálne nelogické.

"Nikdy si ma sem pred tým nezobral."

Ako som už dávnejšie spomínala, tak Luky u nás trávil veľa času, ale k nemu ma nikdy nechcel zobrať. Ale prečo? Mal nádherný dom, takže sa nemal za čo hanbiť.

"Dnes to bude premiéra."

"Ale prečo si ma sem nikdy nezobral?"

"Šetri si otázku na tú tvoju hru."

Bolo vidieť, že sa snažil otázke vyhnúť. Hm, pribudla mi nová otázka do môjho zoznamu.

"Ideme dnu? Alebo sa budeme pozerať na môj dom?"

"Poďme dnu."

Vybrala som si jednu z možností i keď na jeho dom by som sa mohla pozerať aj hodiny. Potom Luky zamkol auto a spoločne sme sa vybrali dnu.

"Kedy si si robil vodičský? Vôbec som to nepostrehla."

"Na moje osemnáste narodeniny. Dostal som to ako darček. Takže už vo februári bol zo mňa plnohodnotný vodič."

"Niekto dostane od rodičov vodičský a ja akurát čokoládu."

"To aby si si osladila život. Ako sa hovorí: Vodičský je fajn, ale z neho sa nenaješ."

"To sa vôbec nehovorí."

Pokrútila som očami. Niekedy nechápem, že odkiaľ také múdrosti berie.

"Od dnes áno."

Musela som sa zasmiať. On je hotový šašo. Určite sa táto múdrosť zapíše do dejín. A o pár rokov sa budú o ňom učiť deti na základných školách.

"Počkaj ma v izbe. Ešte idem po niečo."
Oznámil mi Lukáš a ja som ho prebodávala pohľadom.

"Čo je zlatko?"

"Som tu prvýkrát. Vôbec netuším, kde máš izbu."

Vysvetlila som mu. Hádam si nemyslel, že tú mám kamery, vďaka ktorým viem, že ako je porozdeľovaný jeho dom.

"Hneď tie dvere oproti. Ako sa hovorí: Pod lampou je najväčšie tma."

"Jedine, ak v nej nie je žiarovka."

Objasnila som mu túto múdrosť. Dnes ich je prekvapivo až príliš veľa. Luky sa stratil vo vedľajšej miestnosti a ja som zatiaľ išla do jeho izby. Čakala som obrovský bordel, ale nedočkala som sa. Izba bola uprataná a veľmi moderne zariadená. Stena bola modrej farby, mojej obľúbenej. Sadla som si na jeho posteľ a do rúk chytila knižku, ktorá na nej ležala. Otvorila som ju a začala čítať. I keď ma to nikdy v živote nelákalo.