Nezamiluj sa do idiota

45.Ruže :)

"Áno."

Skrátene mu odpovedám a on ma ešte stále paralizuje pohľadom.

"Žartuješ?"

"O tomto by som nežartovala. Mama mi zomrela na rovnakú chorobu, z tohto sa sranda nerobí je to svinstvo."

"Tebe zomrela mama?"

Stále mal ten istý prekvapený výraz ako už niekoľko minút.

"Áno, nedávno."

Poviem smutným hlasom. Zdá sa mi to, ako keby to bolo len včera a verím tomu, že takto tu bude ešte niekoľko rokov. Nikdy tá bolesť nezmizne. Kto nikdy nestratil, ten moje slová nepochopí.

"To je mi veľmi ľúto."

"To je v poriadku. Všetci raz z tohto sveta odídeme i keď niektorí ľudia by si zaslúžili omnoho dlhší život."

Snažím sa usmievať i keď najradšej by som sa hneď rozplakala ako malé dieťa. Viem, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, ale občas by som ten dôvod chcela poznať.

"Si zvláštna."

"Ja? Prečo?"

Začudujem sa, keďže podľa mňa chorý človek je rovnaký ako zdravý, len s tým rozdielom, že si viac váži svoj život a viac si pretrpí. Nie je zvláštny.

"Usmievaš sa, si veselá srandistka. Vôbec nevyzeráš, že ti niečo je."

"Užívam si život. Nie som na tom až tak veľmi zle, že by som preplakala, niekoľko dní kvôli tomu. Ale to je jedno. Som už trochu unavená. Ukázal by si mi, že kde sa môžem vyspať?"

Nemám náladu, aby som sa rozprávala o svojom živote. Prežila som si veľa zlého, ale vďaka Lukymu mám pocit, že všetky problémy sú len maličkosti. On ma naučil, čo znamená milovať a taktiež mi ukázal, aké je to žiť. Mám pocit, že som celú dobu len prežívala, pokým som sa s ním nedala dokopy. Odvtedy už počujem svoje dýchanie i tlkot svojho srdca.

"Môžeš na posteli, ja si pospím aj na stolíku."

Zasmeje sa, keďže jeho domček nebol výborne zariadený.

"Je to tvoja posteľ. Mali by sme si to vymeniť."

"Si hosť, takže musíš mať najluxusnejšiu posteľ v miestnosti."

Bola tam len jedna jediná. Takže pochopiteľne mala prvenstvo.

"Aj tak som si chcel vždy vyskúšať, aké je to spať na stolíku."

Zaklame i keď jeho hlas znie presvedčivo. Kto by už len chcel spať na stolíku? Normálny človek určite nie.

"Dobre, rada ti splním tvoje želanie."

Súhlasím nakoniec s rozdelením, aby som sa vyhla dlhšiemu rozhovoru.

"Požičal by som ti pyžamo, ale veľa dievčat sem nechodí."

"To je v poriadku."

Usmiala som sa a ľahla som si na posteľ. Bola nepríjemná a veľmi tvrdá, ale určite bola lepšia ako zem niekde vonku. Našťastie som však bola unavená a tak mi veľmi dlho netrvalo, kým som zaspala. Pamätám si, že sa mi sníval krásny sen. Vystupoval v ňom môj princ, ktorý prišiel za mnou na bielom koni. Usmieval sa a v rukách držal 5 ruží. Pobozkali sme sa a celý deň sme strávili spoločným jazdením. Už aj v snoch túžim po jeho bozkoch. Tomuto sa už hovorí závislosť. I keď asi lepšia závislosť neexistuje než táto. Aj vďaka snu som ráno vstávala s úsmevom. Nevedela som sa už dočkať chvíli, kedy ho opäť uvidím.