Nezamiluj sa do idiota

16.Slzy :)

Keď som už po dlhej chvíli otvorila oči, tak som sa nachádzala na nemocničnom lôžku. Vedľa mňa sedeli otec a teta a netvárili sa vôbec nadšene. Skôr by som povedala, že sa tvárili, ako keby sa im práve zrútil celý svet. Teta Evka dokonca plakala a v takomto stave som ju ešte nikdy v živote nevidela. Bola to totiž veselá kopa, ktorá rozdávala úsmevy na každú stranu.

"Už si hore, slniečko." 

Povedal ocko s úsmevom, keď zbadal, že som už otvorila oči. Možno by som mala byť viac dezorientovaná, ale uvedomovala som si všetko, čo sa okolo mňa deje. A keďže som bola na infúzii, tak som vylúčila možnosť, že by som sa nachádzala na nejakom hoteli. 

"Kde je Lukáš?"

Opýtala som sa, keďže ma sem určite zaviezol a napriek tomu, som ho nikde nevidela.

"Kto?"

Otec nechápal, čo znamenalo, že sa s ním ešte osobne nestretol, čo mi vôbec nevadilo.

"Matin kamarát, že neterka?"

Žmurkla na mňa a ja som sa musela usmiať. Áno, kamarát... 

"Kde išiel?"

"Išiel domov, ale keď ti bude lepšie, tak mu máš hneď napísať." 

Oznámila mi teta. Takže ona sa s ním stretla. Zaujímalo by ma, ako ich stretnutie prebiehalo a že čo na neho hovorí, ale pri ockovi som sa nemohla na nič opýtať. 

"Prečo nezostal?"

Opýtala som sa trošku sklamane. Chcela by som, aby bol teraz pri mne i keď otec by to neznášal najlepšie, ale proste mi tu chýba.

"Doktori povedali, že za tebou môžu prísť len rodinní príslušníci, ale čakal na chodbe celú dobu. Len pred polhodinou sa mi ho podarilo presvedčiť, aby sa vrátil do školy."

"A on ťa poslúchol? Ani mňa nezvykne počúvať." 

Prekvapila som sa, veď Lukáš býva veľmi tvrdohlavý a aby ho niekto presvedčil, aby sa vrátil do školy, tak to mi prišlo úplne nereálne.

"Povedala som mu, aby ti doniesol zo školy tvoje veci, ktoré si si tam zabudla."

Vysvetlila mi teta a v tej chvíli som už aj verila, že sa tam vrátil. Určite by takúto žiadosť neodmietol a hlavne, keď sa týkala mňa. 

"Poviete mi už niekto, kto je ten Lukáš?"

Otec sa už začínal tváriť nahnevane. Asi sa mu nepočúval náš rozhovor najľahšie, keďže ani len netušil, že o kom je reč. A keby to vedel, tak by sa tváril ešte viac nahnevane. 

"Jej kamarát, ktorý ju odviezol do nemocnici." 

"To bolo od neho pekné gesto." 

Usmial sa na mňa a ja som sa usmiala tiež. Toto bolo asi to najkrajšie, čo povedal na nejakého chlapca. Takže môj priateľ si už stihol spraviť dobrý prvý dojem. Už len aby to nepokazil.

"To bolo. Chcela by som sa mu poďakovať. Nemohli by ste vybaviť, aby ho sem pustili aspoň na pár minút?"

Nechcela som ho vidieť len skrz to, aby som mu povedala, že ďakujem. Chcela som ho objať a pobozkať a konečne ho opäť vidieť. Táto izba sa mi zdala až príliš tmavá a ja som potrebovala to svetlo, ktoré mi vždy dával. 

"Porozprávam sa s doktorom." 

Povedal otec a hneď odišiel z mojej izby. Určite to išiel vyriešiť. Celkom sa čudovala, keďže ešte včera sa ku mne správal ako k nejakej handre.