Nezamiluj sa do idiota

10.Otec :)

Celú cestu v autobuse som počúvala pesničky. Našťastie, som si slúchadka v škole nezabudla, keďže ich stále nosím vo vrecku. Vždy keď niekam cestujem, tak mi niečo musí hrať, bez toho by to nešlo. Keď už autobus zastavil na mojej zástavke, tak len ťažko som vystúpila. Veľmi som sa bála reakcie svojho otca, keďže ho veľmi dobre poznám a viem, že čo si o tomto záškoláctve myslí. Kráčala som oveľa pomalšou chôdzou domov, ako hocikedy pred tým. Stretla som pár známych ľudí, ktorí hneď nado mnou krútili hlavy. Asi sa tento incident rýchlo rozšíril po mojej dedine. Toto veľmi neznášam, že nech sa stane čokoľvek, tak už to vedia všetci. Keď som už stála pri našom dome, tak som pohladkala svojho píska Idefixa, ktorý sa za mnou hneď rozbehol. Vrtil chvostíkom a skákal ako vždy, keď prídem domov. Aspoň niekto sa zo mňa tešil. Potom som vošla dnu. Otec ako zvyčajne sedel na gauči pri televízore. Toto je asi najobľúbenejšia činnosť všetkých mužov. A ešte keď k tomu má pivo, tak je to jeho splnený sen. Na stole sa nachádzali asi tri fľašky a tak mi hneď bolo jasné, že nebude najtriezvejší. 

"Už si sa vrátila?" 

Opýtal sa ma, keď ma zbadal. Jeho výraz bol ešte oveľa strašidelnejší ako som si predstavovala.

"Kázal si mi, aby som prišla."

"Taktiež som ti ráno kázal, aby si išla do školy!"

"Ja som bola v škole."

"A kto ti z nej dovolil odísť?!" 

Pýtal sa na ma nahnevane. Kto mi to dovolil? No predsa, môj Lukáš, ale to som mu nemohla nepovedať. Z toho by bolo ešte viac problémov a teraz ich je už akurát tak dosť. 

"Nikto."

"Prečo si teda odišla?"

"Nechcela som trčať v škole, keď mám narodeniny." 

"A teraz sa má celý svet zrútiť skrz to, že ty máš sviatok?"

Opýtal sa ma a ja som hneď stíchla. Vôbec som nevedela, že čo mu mám na to povedať. Keď som už mlčala nejakú chvíľu, tak sa rozhodol vstať zo svojho obľúbeného gauča.

"Koľko máš rokov?"

Naozaj sa ma toto spýtal? No vlastne sa ani veľmi nečudujem, nikdy sa o mňa nejako veľmi nezaujímal. Teda vedel všetko o mojich známkach, o mojom správaní, ale základné veci o mne nikdy nevedel.

"18."

"To by si mala mať viac rozumu." 

"Ja rozumu mám dosť." 

"Ideš mi odvrávať?" 

"To už nemôžem povedať ani svoj vlastný názor?"

Nie, nemôžem. Hneď ako som sa ho to spýtala, tak som zacítila silu jeho ruky. Dal mi facku, ktorá určite nebola najjemnejšia. 

"Ešte stále máš svoj vlastný názor?!"

Kričal na mňa tak hlasno, že to určite počuli aj susedia. Pokrútila som hlavou, keďže som nechcela dostať od neho ďalšiu ranu.

"Máš na 8 mesiacov zaracha."

"Na 8 mesiacov?"

Opýtala som sa pre istou lebo to číslo sa mi zdalo až príliš veľké. 

"Ak sa ma budeš ešte niečo pýtať, tak ti to zaracha zvýšim." 

"Mám 18 rokov. Nemyslím si, že by si mi mal dávať zaracha."

"9 mesiacov."

"Čože?"

"10 mesiacov. Ešte nejaká otázka?"

"Nie, tati."

Povedala som tichým hlasom i keď moje vnútro nahlas kričalo. 

"Teraz idem na gauč a mohla by si mi doniesť nejaké to pivo."

"Už si mal toho piva dosť!"

"Zvyšuješ na mňa hlas? Povedal som, že mi máš doniesť pivo!"

"Oci, nemal by si toľko piť. Od vtedy, čo mama zomrela, tak stále len piješ."

"Nestaraj sa do mňa! Ty robíš problémy v škole a ja pijem. A čo teraz?"

"Mal by si prestať. Neprospieva ti to."

Myslela som to dobre, ale asi to nepochopil, keďže mi dal ďalšiu facku. Táto však bola ešte silnejšia ako tá pred tým. Z očí mi začali tiecť slzy a z nosa krv. 

"Donesiem ti to pivo." 

"Som rád a rovno si choď umyť tvár."

Bol úplne pokojný, ako keby mi nič neurobil. A vraj by sa dievčatá nemali biť. Odišla som teda do kuchyni a odtiaľ mu zobrala chladené pivo. Potom som mu ho podala do rúk a on sa na mňa usmial. 

"Ďakujem, dcérka." 

"Nemáš za čo."

Usmiala som sa na neho i keď ten môj úsmev bol veľmi falošný. Kto by sa predsa usmieval na niekoho, kto ho ešte nedávno udrel? Ďalšie moje kroky viedli do kúpelne, kde som si umyla tvár. Potom som išla do svojej izby, kde som si ľahla na svoju mäkkú postel. Na môj nos som použila niekoľko vreckoviek, keďže mi nechcela prestať tiecť krv. Našťastie, sa to po nejakej chvíli ukľudnilo. Ale ja som sa ukľudniť nedokázala. Celá som sa triasla a slzy sa pretekali po mojich lícach. Zobrala som do rúk svoj mobil, aby som napísala jedinému človeku, ktorý mi je ešte stále veľkou oporou. 

Tina552: Ahoj. :) 

HiderBlack: Ahoj. Už si doma? :)

Tina552: Už áno a ty? :)

HiderBlack: Áno, som doma. Ako to dopadlo?

Tina552: Čo ako dopadlo?

Tvárila som sa, že neviem, o čom práve píše. 

HiderBlack: Tvoj otec bol veľmi nahnevaný. Povedal ti niečo zlé?

Tina552: Nie. :)

HiderBlack: Nie? Ani sa ťa nedotkol?

Tina552: Nie, nič. Povedala som mu, že sa ospravedlňujem a už sa to nikdy nezopakuje a on sa usmial a objal ma. :) 

Vymyslela som si svoju vlastnú verziu príbehu. Nechcela som, aby vedel, že čo sa stalo.

HiderBlack: Máš super ocka. Zobral to naozaj športovo. :)

Tina552: Áno je úžasný. :)

Túto správu som písala veľmi ťažko, keďže mi zrak znemožňovali slzy. 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Budem rada za všetky komentáre a hodnotenia. :)