Nezamiluj sa do idiota

37.Spoznanie :)

Jeho pohľad bol vážny a ani zďaleka nebol veselý. Hneď mi bolo jasné, že tento rozhovor nebude pre neho príjemný. Vôbec som sa však nečudovala, veď stratiť niekoho je asi tá najväčšia bolesť, ktorá existuje. On už stihol stratiť dve významné osoby, ktoré pre neho znamenali celý svet.

"Si si istý?"

Opýtala som sa ho pre istotu. Jeho výraz totiž kričal úplný opak. Ako keby to chcel navždy tajiť a zahrabať minulosť niekde hlboko pod zem.

"Áno, ale na inom mieste. Tu by to nebolo vhodné."

Objasnil mi. Mal pravdu, veď riešiť vážny rozhovor na cintoríne by nebolo bohviečo.

"A kam chceš ísť?"

"To bude prekvapenie."

"Neznášam prekvapenia."

"Ja viem, ale budeš si musieť na ne zvyknúť. Keďže si moja priateľka."

Sladko sa zasmial a spoločne sme vstali zo zeme. Potom sme si oprášili nohavice a vybrali sme sa ku autu, ktoré mal Luky odparkované pri cintoríne.

"Nástup si."

"Je to bezpečné?"

"Ani minule sa ti nič nestalo. Takže je to úplne bezpečné."

Prekrútil očami a ja som radšej hneď nastúpila. To isté spravil aj Lukáš, ale samozrejme on si sadol na miesto šoféra.

"Zaviaš si oči, Maťa."

Prikázal mi a podal mi do rúk kriklavú šatku. Podľa všetkého patrila jeho mame.

"Musím?"

"Je to prekvapenie."

"Ešte raz povieš to slovo a prisahám Bohu, že ťa zaškrtím."

"Na tvojom mieste by som neprisahal."

"Prečo?"

Nechápavo som sa na neho pozrela.

"Lebo by si ma nemohla zaškrtiť."

"Daj mi aspoň jeden dôvod, že prečo by som to nemohla urobiť."

"Som tvoj šofér. Jedine, ak by si tu chcela byť uväznená do konca života. Ale aspoň by si to nemala potom ďaleko."

"Lukáš!"

Skríkla som na neho a on sa na tom zasmial. Potom naštartoval a my sme sa konečne pohli z toho depresivného miesta.

"Kde sme to skončili? Jaj, že mám pre teba prekvapenie."

Potichu sa zasmial, ale ja som to dobre počula. Tento chlapec je až príliš veľký provokatér.

"Neznášam ťa."

Pokrútila som nad ním hlavou.

"Aj ja ťa milujem."

V jeho hlase som zacítila, že sa usmieva. Neochotne som ho poslúchla a zaviazala som si šatku okolo oči.

"Tá šatka ti na kráse vôbec neubrala."

Zložil mi kompliment, keď sa na mňa pozrel v spätnom zrkadle.

"Vážne? Čo sú moje oči škaredé?"

"Nie ani náhodou. Máš prenádherné očká. Také dva diamantiky."

Určite som sa začervenala. Tieto jeho komplimenty z nich by bola na mäkko každá žena.

"Už sme na mieste."

Povedal, keď sme zastavili. Cesta netrvala dlho, ale aj tak som sa v nej stratila. Vôbec som netušila, že kde sa práve nachádzam. O chvíľu mi otvoril dvere a chytil ma rukou za bok. Takto sme spoločne prešli ešte pár metrov. Vôbec nezávidím tým, čo nevidia.