Nezamiluj sa do idiota

58.Dieťa :)

Čas plynie zrazu veľmi pomaly. Už je to asi 8 minút, čo ani jeden z nás neprehovoril. Mne sa stratila reč a nech som hľadala akokoľvek, nedokázala som sa dopracovať k rozumným slovám, ktoré by som mohla v tejto chvíli použiť. Lukáš sa tiež tváril veľmi zamyslene. No jeho výrazy vôbec neprezrádzali ako sa práve cíti. Chcela by som mu hoci len na chvíľu nazrieť do vnútra. Práve ubehlo 10 minút a my ešte stále sedíme oproti sebe bez toho, aby sme niečo povedali. Ako keby nám niekto odrezal jazyk. Už som z celej tejto situácie tak zúfalá, že v hlave počítam ovečky. Momentálne ich mám narátaných 552. Aká náhoda, že som sa pozastavila práve nad týmto číslom. Vtedy sa to všetko začalo, celý náš príbeh. A teraz? Nedokážeme vydať zo seba ani hlásku. Asi sa tu zbláznim! V tejto miestnosti je čím ďalej dusnejšie. Ťažko sa mi tu dýcha. Najradšej by som sa postavila a odišla z miestnosti, ale nemôžem. Síce nie som priklincová k posteli, ale aj tak sa cítim nejako podobne. Drží ma tu on. Ten chlapec, ktorý len nemo sedí a hypnotizuje ma očami. Najradšej by som pred nimi zamávala rukami, aby aspoň mykol hlavou. Ale aj tak sa k tomu nedokážem donútiť. Stala sa zo mňa socha, neschopná pohybu. Pozerám sa na hodiny, ktoré visia na stene. Sledujem ako ubieha minúta za minútou a u nás sa absolútne nič nemení. Naozaj som zúfalá a už to začínajú prezrádzať aj moje oči, z ktorých mi začínajú tiecť slané slzy. Zavrela som oči. Už som sa viac nemohla pozerať na tie hlúpe hodiny. Ako som mala zatvorené oči, tak som zacítila dotyk na svojej tvári. Nemusím byť žiadny veštec, aby som sa dovtípila komu tá ruka patrí. Otvorila som oči a pozrela som sa na Lukáša, ktorý sa tváril stále rovnako, ale o trošku viac sklesnuto.

"Neplač."

Haleluja! Po 12 minútach sme sa dočkali prvého slova. A myslím, že aj posledného, keďže sa nám do hovorenia ešte stále nechce.

"Maťa, prosím."

Ozval sa znova asi po minúte. Takže pri jednom slove to predsa len nekončí. Určite nebol nadšený z mojich sĺz. Videla som tú bolesť v jeho očiach, keď sa na mňa pozerá. Ubližuje mu to.

"Ja..."

Dostala som zo seba prvé slovo. Môžete mi gratulovať. Hlas sa mi pri ňom triasol ako ešte nikdy pred tým.

"Čo ty?"

"Pre-páč."

Ospravedlnila som sa mu a utrela som si svoje slzy.

"Za čo?"

Vôbec ma nechápal. Náš rozhovor sa začal skladať z jednoduchých slov a otázok. Trošku sme pokročili.

"Dieťa."

Hlavne tá moja komunikácia bola na veľmi vysokej úrovni.

"Ešte to nie je isté."

Wau, práve odznela najdlhšia veta.

"Prečo mi..."

Začala som s otázkou.

"Je zle?"

Dokončil ju Lukáš. Aspoň on mi vie čítať myšlienky, keď už ja to nedokážem.

"Áno."

"Netuším, ale určite to má nejaké vysvetlenie."

Asi sa rozhodol, že bude optimista. Keby sme sa však na to pozreli reálne, tak je táto situácia viac než možná.

"Veď nemáš byť ako tehotná."

Poznamenal a postavil sa z postele.

"Ehm..."

Toto bolo jediné, čo som vyslovila.

"Dobre, zblížili sme sa, ale takto deti predsa nevznikajú."

"A ako vznikajú?"

Zareagovala som na jeho vetu, ktorej ani sám neveril.

"V nejakej továrni? Možno ich skladajú ako bábiky."

Vymyslel si prvú hlúposť, ktorá ho napadla. No aj tak si myslím, že tomu by skôr uveril ako faktu, že som možno tehotná a môže za to aj on.

"Lukáš!"

"Viem, mal by som byť vážny. Toto nie je sranda. Chápem."

Otvoril si okno a vystrčil von hlavu.

"Zabíjať sa skrz to nemusíš."

Pokrútila som nad jeho činom hlavou.

"Len som sa potreboval schladiť."

Vysvetlil mi svoje zvláštne správanie. Mne by ani tá najtuhšia zima nepomohla, aby som sa schladila.

"Mohol by si sa vrátiť? Nerada sa ti pozerám na zadok."

Zareagovala som na jeho vystrčenie z okna, kvôli ktorému som sa mu nemohla pozerať do jeho modrých oči.

"Hej, hej. Úplne nerada."

Povedal ironickým podtónom. Vie dobre, že zbožňujem celé jeho telo. Ale v tejto chvíli naň naozaj nemám náladu.

"Ale aj tak nemôžeš byť tehotná."

Zopakoval svoju vetu, keď sa vrátil ku mne na posteľ.

"Vieš vôbec niečo z biológie?"

Môj hlas sa už triasol oveľa menej. Možno za to mohol jeho úsmev, ktorý sa mu opäť vrátil na tvár.

"Niečo."

"A o rozmnožovaní?"

"Nie som idiot."

"Nie?"

"Tvoj som, ale hádam vieš, ako som to myslel."

Zasmial sa a mne myklo tiež kútikmi. Konečne už mizne to dusno medzi nami i keď veľmi pomalým tempom.

"Tak by si mal vedieť, že všetko potrebné na vznik bábätka sme absolvovali."

Na môj stav som sa vyjadrovala až prekvapivo odborne.

"Mali sme ochranu."

"Ale len dnes, trdlo. Prvýkrát sme žiadnu nemali."

Zasmiala som sa nad jeho uvažovaním.

"To lebo som ten prvý styk nečakal."

Bránil sa. Nemohla som mu to dávať za vinu, veď kto by povedal, že začneme s tým tak skoro? Tiež som si myslela, že sa mu celá odovzdám po nejakom polroku. No človek mieni a pán Boh mení.

"Ja viem."

"Cítiš sa byť tehotná?"

Nikdy som nepočula zvláštnejšiu otázku ako bola táto.

"Ako sa má cítiť tehotný človek?"

Opýtala som sa zvedavo, keďže som sa nad niečím takým nikdy nezamýšľala.

"Mňa sa nepýtaj. Ja som tehotný ešte nikdy nebol."

Zasmiala som sa. On je proste šašo. Zacítila som obrovskú potrebu pobozkať ho. Tie jeho rozkošné jamky ma ešte viac nútili, aby som sa k nemu priblížila. Keď som sa už konečne dotkla jeho pier, tak ma zavial pocit štastia. Jeho pery boli totiž zásobárňou endorfínov.

"Milujem ťa."

Usmial sa na mňa, keď som sa od neho odtiahla.

"Aj keď som s tebou tehotná?"

"Nie si tehotná."

"Čo ak si to privolal klamstvom u policajta?"

Dám mu otázku na zamyslenie. Vtedy sa na tom poriadne zabával, to musí uznať každý.

"No lebo ty si nikdy dieťa nespomínala."

Zaironizoval Lukáš a ja som sa rozosmiala. Spomenula som si totiž ako som mu išla na nervy s pomenovaním otecko. Už vtedy dával jasne najavo, že by sa nechcel stať v takomto veku rodičom. Ale čo ak je všetko pravda? Čo ak pod srdcom naozaj nosím naše dieťa?

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)