Nezamiluj sa do idiota

67.Frajerka :)

Naozaj som sa mohla nechať na toto prehovoriť? Pýtala som sa samej seba, keď som už kráčala k Lukášovmu domu, v šatách a lodičkách. Nikdy viac si nič podobné neoblečiem ani keby mi mali za to zaplatiť nemalé peniaze. Radšej budem verná rifliam. Keď som už bola pri dverách, tak som hlasno zaklopala, aby ma bolo počuť.

"Dobré ráno."

Pozdravila sa mi s úsmevom pani Matúšková, keď otvorila dvere.

"Dobré ráno. Je Luky doma?"

Opýtala som sa jej a s očakávaním som čakala na odpoveď.

"Nie je doma, ale ak chceš, tak ho môžeš počkať vnútri."

Ponúkla mi. Keď si uvedomím, čo som na ňu povedala, tak mi je do plaču. Nikdy sa ku mne nezachovala škaredo a aj tak som dokázala dať von takú špinu na jej meno. Hanbím sa za to.

"Kedy sa vráti z cintorína?"

Opýtala som sa jej priamo. Cez víkend chodí len na cintorín a takto skoro ráno by hádam nikam inam nešiel.

"Nešiel na cintorín a vôbec netuším, že kedy sa vráti."

Takže asi som sa zmýlila. Ale keď nešiel tam, tak kde je?

"Kam išiel? Pôjdem za ním."

Rozhodla som sa. Nechce sa mi tu na neho čakať. Cítim totiž výčitky svedomia, keď sa pozerám na jeho mamu. A chcem mať náš rozhovor, čo najskôr za sebou. Nerada sa ospravedlňujem. Vždy je to pre mňa veľmi ťažké. Lenže on je Lukáš a ja nechcem oňho prísť. Milujem ho celým svojím srdcom a veľmi mi chýba. Kvôli nemu znesiem aj to ospravedlnenie. Spravím všetko pre to, aby sme boli navždy spolu.

"Myslím, že by si ho rušila. Chcel byť na chvíľu sám."

Že by aj on bol z našej hádky tak mimo? On nie je z tých chlapcov, čo vyhľadávajú samotu. Práve naopak. Lukáš je až príliš spoločenský typ.

"Prosím, potrebujem sa s ním porozprávať. Je to otázka života a smrti."

Žiadala som ju o dôležitú informáciu. Možno si pomyslíte, že som preháňala, ale nie je to tak. Jeho láska ma drží pri živote. Keď nebudem mať jeho, tak môj život je úplne zbytočný.

"Rada by som ti pomohla, ale naozaj neviem, kde je. Hovoril, že ide na zmrzlinu."

Toto je tá najlepšia zmrzlina v celom Trenčíne. Spomenula som si na jeho slová, keď sme si vychutnávali túto pochúťku spoločne. Hneď sa mi na tvári objavil úsmev. Presne viem, kde bude. Veď na inú hádam ani nechodí.  Oilá remeselná zmrzlina na Palackeho ulici. 

"Ďakujem."

Od radosti som jej dala pusu na líce, čo ju veľmi zaskočilo. Potom som sa rozbehla na autobus, aby som stihla ten, ktorý ide do Trenčína. Mal ísť totiž o pár minút. Naozaj som si mala zobrať tenisky. Pri behu sa mi totiž zlomil podpäťok. No super! Dnes asi nebude môj šťastný deň. Zaujímavé je však to, že som stále mala úsmev na tvári. Nevedela som sa dočkať okamihu, kedy ho opäť uvidím. V autobuse som si prešla asi stokrát svoje ospravedlnenie. Nechcela som to totiž pokašlať. Veľmi mi na tom záleží. Keď som vystúpila, tak sa práve rozpršalo. V poslednú dobu stále prší. Typická jar, robí si z ľudí bláznov. Ponáhľala som sa na miesto, kde sme boli v podstate na svojom prvom rande. Dúfala som, že sa bude ešte nachádzať niekde v blízkosti. Trošku som príliš veľký optimista, no nie? Veď zmrzlinu zjete aj za päť minút. Čiže už dávno môže byť niekde inde. Mne však srdce tvrdilo, že tu bude a preto som tomu aj verila. Nikdy sa nezvykne mýliť a nemýlilo sa ani teraz. Lukáša som však našla v objatí s neznámym dievčaťom. Pretrela som si oči, aby som sa uistila, že to nie je len tá moja nočná mora. No bola som pri vedomí. Kto to je? A prečo sa lepí na môjho chlapca? Cítila som, že hnev už mám až v kostiach. Ponáhľala som sa sem len kvôli tomuto pohľadu? To vážne? Bezradne som len tak stála a sledovala som tie osoby. Srdce mi praskalo, keď som počula Lukášov smiech. Už si našiel za mňa náhradu? To bol na mňa až tak veľmi nahnevaný? Zas som všetko dokašlala? Pýtala som sa otázku za otázkou. Najradšej by som si vypichla oči. Tento pohľad ma tak veľmi ničí. Zacítila som na svojom líci slzu. Nie som silná i keď sa tak snažím pôsobiť. Pri ňom som až príliš slabá a zraniteľná. Rýchlo som si zotrela slzy z tváre, keď sa naše pohľady zrazu spojili. Neusmieval sa a ani sa netváril nadšene z mojej prítomnosti. Asi som si práve odpovedala na všetky svoje otázky. Prehlasujem sa za tú najväčšiu hlupaňu! Od dnes je to môj titul. Prečo musím byť Martina Weissová?! Keby som bola niekým iným, tak život by bol rozhodne oveľa viac jednoduchší. Snažím sa maskovať svoj smútok a na tvári mať predstieraný úsmev. Nech vie, že som šťastná. Nech si nemyslí, že ma jeho odmietnutie zraňuje. I keď pravda je, že som sa nikdy necítila viac zlomená. Približuje sa ku mne a ja sa stále snažím usmievať. Kto by povedal, že je to tak ťažké?

"Ahoj."

Pozdravil sa mi, keď už stál predo mnou. Jeho hlas bol iný ako som si pamätala. Z tohto mi bežal po chrbte mráz. Neznáša ma, cítim to. Tak prečo sa mi prišiel pozdraviť? Či mi len chcel predstaviť svoju priateľku? Napadlo ma, keďže to dievča ešte stále bolo vedľa neho. Malo hnedé kučeravé vlasy a výškovo bola podobná Lukášovi. Asi ho už omrzeli maličké dievčatá.

"Čau."

Snažím sa prekonať chlad jeho pozdravu. Podľa jeho výrazu sa mi to celkom aj podarilo.

"Nezoznámiš nás?"

Navrhla som a očkom som hodila na jeho spoločnosť.

"Lili toto je Martina. Martina toto je Lili."

Ochotne nás predstavil. Lili? To je skratka od mena Lilien? Už ju aj zdrobneninuje? Hlavne, že ja som pre neho len Martina.

"Teší ma."

Podala mi ruku, ktorú som hneď odmietla. Keby som mala motorovú pílu pri sebe, tak by o ňu behom chvíli prišla. Žiaľ, nenosím ju každý deň vo vrecku.

"Som jeho bývalá frajerka. Vieš o tom?"

"Bývalá?"

Spýtal sa ma zaskočene Lukáš.

"Hej, už spolu predsa nechodíme. Našiel si si peknú náhradu. A vieš čo? Mne to vôbec nevadí! Tak ako aj fakt, že som už bola na potrate!"

"Kde si bola? Ako si to mohla spraviť?!"

Asi som ho znova naštvala. Lenže on ma vyprovokoval ako prvý. Síce som mu práve zaklamala, ale v tejto chvíli som si už na sto percent istá, že to chcem spraviť. Načo mi je dieťa, keby aj tak nemalo otca?

"Nechcela som ho! Prišla som sem, aby som ti to oznámila!"

Kričala som a pútala som na seba až príliš veľkú pozornosť. A takto sa zmenil môj hlavný úmysel návštevy.

"Zbláznila si sa?!"

V jeho očiach sa znova zablyskli slzy. Ale tentokrát mi boli ukradnuté. Netrápili ma. Narozdiel od jeho novej frajerky, ktorá mu ich ochotne utierala.

"Asi by sme už mali ísť zlatko."

Navrhla mu a chytila ho za ruku.

"Čože?"

Pozrel sa na ňu nechápavo a ona ho začala ťahať preč.

"Že by sme už mali ísť zlatko."

Zopakovala a žmurkla na neho. Asi by som mala prehodnotiť svoje rozhodnutie a vypichnúť oči radšej jej. Otočila som sa im chrbtom a radšej som už opustila toto miesto, ktoré u mňa vzbudzovalo toľko spomienok. Je koniec! A ja sa s tým musím zmieriť.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)