Nezamiluj sa do idiota

26.Max :)

Keď mi dala sestrička dole kanylu, tak som sa vybrala za tetou, ktorá ma netrpezlivo čakala.

"Čo ti to tak trvalo?"

Spýtala sa ma hneď, ako som za ňou prišla. Hm, bozkávala som sa s Lukym, doťahovali sme sa a vyspoileroval mi svoje plány.

"Prepáč, trošku sa mi ťažšie prezliekalo."

Ospravedlnila som sa, ale pravý dôvod som si nechala pre seba. Potom sme spoločne vyšli z nemocnice. Slniečko sa usmievalo a nebo bolo ešte modrejšie, ako som si ho pamätala. Šťastne som sa nadýchla čerstvého vzduchu a zacítila som obrovskú túžbu tancovať. Spravila som menšiu otočku, čo moju tetu rozosmialo.

"Len si vyšla z nemocnice a už tancuješ."

"Nemôžem za to, len som veľmi šťastná."

Opäť som predviedla menší kúsok z baletu. Ľudia sa na mňa pozerali, ako keby som bola blázon. Ale oni boli blázni ani jeden z nich si neužíval to, že môže byť na čerstvom vzduchu. Vôbec si nevedia vážiť maličkosti, o ktorých život je.

"Šetri si sily, nech sa tam nemusíme vrátiť."

Mala pravdu. Ešte by som náhodou odpadla a opäť by som trávila večer v tej depresivnej bielej izbe. Preto som svoj pohyb aspoň o trošku obmedzila.

"Hovorila si, že ste prišli po mňa, ale otec je v krčme, tak s kým si tu?"

Uvedomila som si to trošku neskoro, ale stále lepšie neskoro, ako nikdy.

"To je prekvapenie."

"Neznášam prekvapenia."

Prekrížila som si ruky a zatvárila sa nahnevane. Kto to vôbec vymyslel? Podľa mňa je to psychické týranie človeka a najradšej by som to zakázala.

"Keď budeme pri aute, tak sa to dozvieš."

"Nepôjdeme domov peši? Vonku je krásne."

Navrhla som, keďze som chcela naďalej cítiť slnečné lúče na svojej tvári.

"Zbláznila si sa? Síce svieti slniečko, ale domov by sme dorazili za minimálne tri hodiny."

Znova mala pravdu i keď to nerada priznávam. Selec nebol rozhodne najblizšie. A tak som sa musela rozlúčiť s príjemným vzduchom a pokračovať v ceste k autu. O chvíľu sme už boli pri ňom a môj zrak, hneď padol na čiernovlasého chlapca, ktorý sa opieral o Peugeot.

"Max!"

Skríkla som a rýchlo som sa k nemu rozbehla. Potom som ho silno objala. Nevidela som ho už veľmi dlho.

"Ahoj, Tina."

Usmial sa na mňa a objatie mi opätoval.

"Chýbal si mi."

"Aj ty mne."

"Ale ty mne viac."

Max pred tromi rokmi odišiel do Rakúska a odvtedy som o ňom počula len vtedy, keď sa občas teta preriekla. Nikdy o jeho odchode veľmi nechcela hovoriť, keďže ho zvládala veľmi zle.

"Ako sa cítiš?"

"Momentálne, ako to najšťastnejšie dievča na svete."

Povedala som mu ešte stále ho objimajúc. Už som ho nechcela pustiť z môjho náručia. Poznali sme sa už odmalička a trávili sme spolu veľa času. Bol ako mojím zrkadlom. Mohla som mu povedať hocičo a dobre som vedela, že to nikomu neprezradí.

"Aj tak vyzeráš, úplne žiariš."

To malo niekoľko dôvodov. Konečne som išla domov, strávila som veľa času s mojím miláčikom a vrátil sa môj dlho stratený bratranec.