Nezamiluj sa do idiota

40.Zdravý rozum :)

"Asi budeme musieť niekedy vstať z tejto mäkučkej postieľky, že áno?"

Opýtala som sa ešte stále v Lukášom náručí.

"Asi áno, princezná."

Pobozkal ma jemne na čelo. Vôbec sa mi z nej nechcelo ísť preč. V jeho náručí som sa cítila nesmierne šťastná.

"Mne sa nechce."

"Ani mne, zlatko. Ale nemôžeme tu pobudnúť celý život."

"Tak aspoň celý deň."

Sladko sa zasmial na mojom návrhu.

"Nesmej sa mi! Ja to myslím naozaj!"

"Ja viem, že to myslíš vážne."

Ešte stále sa smial. To je proste môj smejko, ktorého by som nedala ani za všetko zlato na svete.

"Ale stále sa na mne smeješ."

"Ja za to nemôžem. Si rozkošná, keď si lenivá."

"Lukáš!"

"Čo som zas povedal?"

"Nič. Len sa prestaň na mňa tak pozerať a usmievať sa."

Bol veľmi zlatý a ja som z jeho pohľadu bola úplne na mäkko. A ten jeho úsmev, k nemu by som ťažko našla prirovnanie.

"Si prvá, ktorej to vadí."

"Prvá a posledná."

Bola som si dobre vedomá svojej pozície.

"Áno, prvá a posledná."

Zopakoval s ešte väčším úsmevom.

"Znova sa usmievaš."

"Pri tebe sa nedá mať vážnu tvár."

"Výhovorky."

"Realita."

"Zakazujem ti to."

"To by bol môj najhorší zákaz v živote, teda, ak by som nerátal minulý zákaz bozkávania."

"Ja som v zákazoch neoblomná."

"Si veľmi prísna policajtka."

"A ty si veľmi šikovný zlodej."

"Šikovný?"

"Áno, keďže sa dostaneš z každého môjho zákazu a to bez následkov."

Pobozkala som ho na jeho sladké pery. Dlho som rozmýšľala nad príchuťou, ktorá z nich išla, ale nikdy som sa k nej nedopracovala. Je úplne neopisateľná.

"Milujem ťa."

"Ja teba viac."

"Ja viac."

"Nie, ja!"

Toto je asi tá najkrajšia hádka, ktorá existuje.

"Vieš o tom, že so mnou sa neoplatí hádať?"

"A vieš o tom, že ja mám vždy pravdu?"

"Až taký majster pravdy nie si."

"Ale som."

"Nie, vôbec ti to nejde."

"Mne ide všetko, veď si sa o tom sama presvedčila."

"Ty si strašný namyslenec!"

"Ale neprotestuješ."

"Nie, lebo ti naozaj všetko ide."

"Hm, čo mi ide najlepšie?"