Nezamiluj sa do idiota

56.Šéfka :)

"Lukáš! Lukáš! Lukáš!"

Ozvalo sa spoza dverí. Potom bolo počuť klopanie. Nie také jemné ako by ste si mohli myslieť. Pripadalo mi to ako keby sa niekto vlúpal do domu a práve chcel vyvaliť dvere.

"Lukáš, ja viem, že tam si!"

Búchanie do dverí bolo ešte hlasnejšie. Stavím sa, že do nich už aj kope. Normálne mi je ľúto tých dverí. Otočila som sa smerom na Lukyho.

"Budeš ju dlho ignorovať?"

Zasmiala som sa, keď som zbadala jeho kľudnú tvár.

"Ešte pár minút."

Usmial sa a pohladil ma po tvári.

"Lukáš!!!"

Tento krik by zobudil aj spiaceho medveďa počas zimného spánku.

"Ach!"

Vzdychol si a hlavu si schoval pod vankúš. Asi sa práve vzdal role starostlivého brata. Pohladila som ho po chrbte, ktorý mal ešte stále odhalený. Cítiť jeho svaly, to je pocit na nezaplatenie.

"Mali by sme vstať."

"Nechce sa mi."

Skrz vankúš som mu ledva rozumela.

"Čo si unavený?"

Zasmiala som sa. Luky si dal preč vankúš a priblížil sa k mojim perám.

"Trošku si ma unavila."

Pobozkal ma. Úplne najjemnejšie ako sa dá.

"Trošku? Vyzeráš byť úplne zničený."

Zahryzla som si do pery pri predstave, že za to môžem ja.

"Dokážeš ma viac vyšťaviť ako futbal, ty dračica."

Zasmial sa a začal mi bozkávať krk. Mám pocit, že mi ešte nikto nikdy nedal krajší kompliment. Ak sa to teda dá považovať za kompliment. Ešte pred mesiacom by som dala za toto chlapcovi facku, ale niečo sa zmenilo. Ja som sa zmenila i celé moje zmýšľanie. Je možné aby vám chlapec tak veľmi poplietol hlavu? Áno, je. Najmä ak sa volá Lukáš Matúška.

"Nad čím rozmýšľaš?"

Spýtal sa ma, keď som ešte stále ticho ležala.

"Nad tebou."

"Konkretizuj."

Zasmial sa a opäť sa pustil do bozkávania môjho krku.

"Ak budeš toto robiť, tak zo mňa ani slovo nedostaneš."

"Prepáč."

Ešte stále sa smial. Vyzeral mať výbornú náladu. Odtrhol sa odo mňa a sadol si. Jeho zrak však stále mieril priamo na mňa.

"Môžeš hovoriť."

Vyzval ma a ja som začala tuho rozmýšľať, že čo mu poviem.

"Že ako je možné, že som do teba tak veľmi zbláznená..."

"Hm..."

Zamyslel sa nad mojou otázkou.

"To kvôli tomu, že si dievča."

"Že som dievča?"

Nechápala som jeho vysvetleniu.

"Všetky dievčatá sú do mňa zbláznené."

"Namyslenec!"

Zasmiala som sa a buchla som ho maličkým vankúšom, ktorý ležal na posteli.