Nezamiluj sa do idiota

6.Naozajstná princezná :)

"Super, takto dávaš pozor na svoju princeznú?" 

Vôbec som nebola nadšená z toho, že sme obaja skončili na zemi a ešte k tomu, keď bol prudký dážď. 

"Keby si vážila menej, tak by sme nespadli!" 

"Keby si sa pozeral popod nohy, tak by sme nespadli!" 

Narážala som na kameň, vďaka ktorému, sme pravdepodobne zakopli.

"Prepáč, ale ja nemám okuliare, aby som videl všetko, čo je okolo mňa." 

Začínal sa vyhovárať. V tomto sú všetci chlapci rovnakí, ani jeden si neprizná svoju vlastnú chybu.

"Teraz vďaka tebe, ležím na zemi a pozerá sa na nás niekoľko desiatok ľudí. Trapas, na celý život." 

"Rád by som podotkol, že neležíš na zemi, ale na mne."

Až v tej chvíli som si uvedomila, že on je hneď podo mnou. Hm, tak to nebol až taký tvrdý pád.

"Asi by som mala vstať." 

"To by bol dobrý nápad. Nie, že by mi tvoja spoločnosť vadila, ale studená zem nie je nič pre mňa." 

Opatrne som sa postavila na svoje vlastné nohy a počkala, kedy sa postaví aj môj zlý nosič, Lukáš. Keď už bol na nohách, tak som sa musela začať smiať.

"A košeľa môže ísť rovno do prania." 

Poznamenala som, keď som ju zbadala. Bola totiž celá špinavá od blata.

"Ty mi ju vyperieš." 

"Nie, ty si ju vyperieš sám." 

"Kvôli tebe je špinavá, takže ju vyperieš ty." 

"Nemal si ma nosiť a nemuseli by sme spadnúť, takže ty." 

Bolo jasné, že proti mne nemá šancu. Žena proste vždy musí mať pravdu a ja nie som výnimka.

"Zas som pod papučou." 

Hlasne si vzdychol, čo mi spôsobilo obrovskú radosť. Asi sa mi páči, keď trpí, tak isto ako sa to páči jemu, keď trpím pre zmenu ja.

"Buď rád, že nie si pod žiadnou inou obuvou."

Prekrútila som očami, na čom sa sladko zasmial. Potom sa pozrel na svoje dlane, ktoré tiež neboli najčistejšie. 

"Opováž sa ma s tými rukami dotknúť." 

Hneď som poznamenala a on vtedy našiel novú príležitosť, ako ma nahnevať.Pritiahol si ma k sebe, tak veľmi, že som si začínala myslieť, že sa medzi nami nenachádza žiadna medzera. Potom mi dal pusu na čelo, čo bolo nesmierne rozkošné. Ale to mi samozrejme nevadilo. Skôr mi vadili jeho špinavé ruky na mojom chrbte. Jeho dotyky síce boli krásne, ale špinavé a vďaka tomu som mala oveľa tmavšie tričko ako pred tým.

"Chceš ma nahnevať?" 

"Teba? To by som si nikdy nedovolil." 

"Nie?"

"Nie." 

Zatváril sa ako najväčšie neviniatko s obrovským úsmevom. 

"Neusmievaj sa na mňa." 

"Prečo?" 

Pozrel sa na mňa začudovane a stále mi neprestával dlaňou masírovať chrbát. 

"Ty dobre vieš, že prečo." 

"Nie, vôbec netuším, že prečo."

"Lebo máš neodolateľný úsmev." 

Povedala som so sklonenou hlavou, ktorú mi hneď, za bradu vyzdvihol hore.