Nezamiluj sa do idiota

15. Choroba :)

Ráno som sa zobudila ešte skôr, než mi zazvonil budík. Tieto situácie neznášam, keďže som si ešte mohla pospať pár minút, ale môj mobil mi musel prerušiť spánok. Keď som však otvorila oči, tak ma čakalo zistenie, že už ležím v posteli sama. Takže Lukáš neporušil sľub a po pár hodinách z mojej izby odišiel. Pomaličky som vstala z postele a zakrútila sa mi hlava. Našťastie, som sa rýchlo stihla pridržať a tak som nedopadla až na zem. Už od chvíle ako som sa zobudila, som cítila, že niečo nie je v poriadku. Mala som pocit, že v hrdle sa mi nachádzajú kamene a cítila som sa veľmi unavene. Moje prvé kroky viedli do kúpelne, kde som si opláchla svoju tvár. Pohľad som však upriamila do zrkadla, kde sa nachádzala moja podobizeň, ale v tomto prípade bol môj odraz nesmierne bledý. Vyzerá to tak, že som nakoniec predsa len ochorela. Z toho vyplýva, že sa klamať naozaj nemá, lebo potom na to človek doplatí. Myslela som si, že horím a tak som sa potrebovala schladiť. Studená sprcha mi prišla ako najlepší nápad. Po sprche som sa prezliekla do čierneho oblečenia, ktoré sa skladalo z krátkeho trička a riflí. Ešte stále nemám náladu na nosenie pestrých farieb. Potom som si umyla zuby a učesala som si vlasy. Nedávala som si veľmi záležať na účese, takže mi postačil aj obyčajný drdol. 

"Dobré ráno."

Popriala mi teta, keď som išla okolo nej. Mala som namierené priamo do školy, keďže na raňajky som vôbec nemala chuť a ani na reči svojho otca.

"Dobré ráno." 

Usmiala som sa na ňu a chcela som pokračovať v ceste, ale teta ma zastavila.

"Si v poriadku?"

Ani som sa tejto otázke nečudovala. Vyzerala som totiž ako nejaká mŕtvola a ani som sa nechystala na jej raňajky, ktoré už určite boli pripravené, keďže všade rozvoniavalo kakao.

"Áno, som. Prečo by som nemala byť?"

"Si veľmi bledá a ešte si ani nejedla a už sa chystáš odísť."

"Nie som hladná. Mám so sebou peniaze, keď budem chcieť, tak si niečo kúpim v školskom bufete." 

Vysvetlila som jej i keď ona nebola z tohto vysvetlenia nadšená. Občas bola totiž horšia ako babička. Vždy si dávala záležať na tom, aby sme sa stravovali minimálne 10 krát za deň.

"Raňajky sú najdôležitejšia časť dňa."

Túto vetu som poznala veľmi dobre, keďže ju opakovala každý deň, keď ma strážila. 

"Spravím si raňajky v škole."

"A batoh máš kde?"

"Ten už mám tiež v škole."

"V škole?"

"Áno, včera som si ho tam nechala." 

Dala som jej jednoduchšiu odpoveď, keďže sa mi to viac nechcelo vysvetľovať. Potom som sa znova vydala na cestu. Teta vedela, že nemá cenu ma prehovárať, aby som sa najedla a tak mi len zamávala. Vybrala som sa ako každý deň na autobusovú zástavku. A ako vždy, tak aj teraz autobus meškal niekoľko minút. Pomaličky som si prestávala cítiť nohy a tak som bola nesmierne šťastná, keď konečne došiel a ja som si mohla sadnúť na voľné sedadlo. O chvíľu som však bola v  Trenčíne a tak prišiel čas, aby som vystúpila. Veľmi pomalým krokom som pokračovala až do školy a myslím, že by ma v tejto chvíli predbehol aj slimák. Našťastie som do triedy prišla ešte pred zvonením i keď len o pár minút. Lukáš už sedel tradične v zadnej lavici a rozprával sa so svojimi kamarátmi, ktorých mal naozaj viac než dosť. Ja som si sadla úplne dopredu a mala som pocit, že za malú chvíľu zaspím. Vytiahla som si svoj mobil a hneď ma čakala správa od môjho anjelika.

HiderBlack: Dobré ráno, krásavica. :)

Tina552: Dobré ráno, Luky. :)

HiderBlack: Mala si zostať doma. Nevyzeráš veľmi dobre. :(

Tina552: Ďakujem za kompliment. :D

HiderBlack: Nemyslím to zle. Si úplne bledá, srdiečko. :(

Tina552: Asi som trošku chorá. :(

HiderBlack: Trošku je asi slabé slovo. :(

Prečítala som si jeho správu, ale ďalej som mu už neodpisovala. Nedokázala som sa totiž sústrediť na písanie a všetky písmenka sa mi zlievali do jedného. 

HiderBlack: Láska? Si v poriadku?

Videla som, že mi odpísal, ale moja hlava už bola odkvecnutá na lavici. 

HiderBlack: Prosím, odpíš mi. :(

Naďalej som mu však neodpisovala, čo ho asi donútilo, aby prišiel až ku mne. Sadol si na voľné miesto vedľa mňa a rukou mi prešiel po chrbte. Bol to príjemný dotyk i keď mi nebolo najlepšie.

"Si v poriadku?"

Opýtal sa ma starostlivo. Počula som v jeho hlase, že sa o mňa veľmi bojí.

"Asi áno."

"Asi?" 

"Je mi zima."

Celá som sa triasla a moje telo bolo obsypané zimomriavkami. Lukáš ani na chvíľu neváhal a vyzliekol si svoju mikinu, ktorú mi hneď prehodil na plecia. Zacítila som miernejšie teplo i keď som stále mala pocit, že sa nachádzam niekde na Sibíri. Potom priložil ruku na moje čelo a zatváril sa zhrozene.

"Si úplne horúca."

Poznamenal a ja som nestihla ani zareagovať a už ma bral na ruky. 

"Aj dnes ma budeš prenášať?"

Opýtala som sa ho potichu, keď ma už viedol preč z triedy. 

"Dnes som to nemal v pláne, ale vôbec mi to nevadí." 

"Kam ma berieš? Už bude zvoniť."

Pripomenula som mu, aby si uvedomil, že by sme mali zostať v našej triede, ak nechceme mať ďalšie problémy.

"K doktorovi."

Usmial sa na mňa a položil ma na lavičku, kde mi pomohol prezuť sa.

"Môj otec z toho nebude nadšený."

"To mi je jedno. Ja ťa tu v takomto stave nenechám." 

Lukáš sa znova zachoval ako ten najlepší priateľ pod slnkom. 

"Asi budem zvracať."

Zacítila som, ako sa mi zdvíha žalúdok. Lukáš videl, že nemáme veľa času a tak mi podal akési vrecko, ktoré tam bolo zavesené. Hneď som ho aj použila a dokonca som mala pocit, že som zo seba dala preč aj včerajšie raňajky. Ale aspoň troška sa mi uľavilo i keď majiteľ tohto vrecka nebude veľmi nadšený. Potom ma znova zobral na ruky, za čo som mu bola vďačná, keďže po svojich nohách by som asi ďaleko nedošla. O chvíľu sme už stáli pri jeho aute. Opatrne ma položil na predné sedadlo, ale v tom sa mi zatemnilo pred očami a prestala som reagovať na okolitý svet.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Budem rada za všetky komentáre a hodnotenia. :)