Nezamiluj sa do idiota

21.Dobrovoľný otrok :)

Môj chlapec mi práve povedal, že by kvôli mne spáchal zločin, ale mňa to potešilo. Asi som čudná. Pretože som sa rozhodla, že to nechám tak a stanem sa spolupáchateľkou. 

"Budem ťa tu čakať každý deň." 

"Nevadí ti to? Že sem budem chodiť aj keď to mám zakázané?" 

Asi mu to prišlo zvláštne, keďže väčšinou sa riadim pravidlami, ale občas nie je zlé, keď ich človek poruší. Prvého apríla sme opustili školu a vybrali sme sa spoločne do reštaurácii a na zmrzlinu. Bol to dokonalo prežitý čas. A nič z toho by som nezažila, keby som tie pravidlá neporušila. 

"Len sa musíš poriadne schovávať." 

"To sa nemusíš báť. Mne schovávanie, narozdiel od teba, ide veľmi dobre." 

"Lukáš!" 

Drgla som ho, keďže si ma znova začal doberať. Samozrejme, že nereagoval nijako podráždene, ale skôr naopak. Zasmial sa tým svojím úžasným smiechom. Asi by som ho mala napomínať častejšie, keďže pri tejto melódii som sa usmievala ako ranné letné slniečko. 

"Kedy ťa pustia domov?" 

"Neviem, ale rada by som už bola vo svojej izbičke." 

"Tam by som ťa radšej navštevoval ako tu." 

"Prečo? Nepáči sa ti toto nádherné farebné prostredie plné úžasných doplnkov?"

Toľko irónii v jednej vete som už dlho nepoužila. Pravda bola taká, že izba bola neutrálne biela a nachádzala sa v nej len jedna skrinka, postel a stolík so stoličkou. A jediný doplnok, ktorý tam bol, bola kytica, ktorú mi daroval môj princ. Teda, ak sa to vôbec dalo nazvať kyticou. Ale myslím, že o chvíľu už bude vhodná na zahodenie, keďže tieto kvietky dlho nevydržia. Lenže by jej bolo škoda. Takže som rozmýšľala, že by som si ju potom vylisovala, keď sa vrátim domov. 

"Páči sa mi to tu, ale len skrz jednú vec."

"Skrz akú?"

"Že túto izbu zdobí tvoja krása." 

Ach, ten romantik. Tieto jeho komplimenty milujem. Asi by som si ich mala stále zapisovať, aby som na ne nikdy nezabudla. I keď to by som zapísala asi niekoľko zošitov a ja som lenivá aj na písanie domácich úloh. 

"Túto izbu zdobíme my spoločne, srdiečko." 

"To sa mi páči ešte viac ako moja pôvodná veta." 

"To preto, lebo som ju vymyslela ja." 

"A vraj, ja som ten namyslenejší." 

Obaja sme sa zasmiali. V skutočnosti ani jeden z nás nebol žiadny namyslenec i keď sme tak občas pôsobili. 

"Ja som skromná."

"Klameš."

"Neklamem."

"Klameš."

"Neklamem."

"Klameš."

"Klamem." 

Nakoniec som si to priznala i keď nie úmyselne. Trošku sa mi poplietol jazyk a vyšlo zo mňa iné slovo, ako som si plánovala. No nevadí. Tentokrát vyhral, ale nabudúce mu to nedovolím.

"Teraz si odhalil moju pravú tvár."

Zatvárila som sa smutne. Až prehnane smutne. Keby niekto nevedel, že o čo sa jedná, tak by si pomyslel, že ma vyhodili z domu alebo ma vydedili.