Nezamiluj sa do idiota

13.Neznáme číslo :)

Čaj a polievku som si hneď presunula do kuchyni a v duchu som ďakovala Bohu, že mi to nedoniesol skôr. To by bolo, keby toto zbadal môj otec. Určite by nereagoval tak nadšene, ako ja. Zo skrinky som si vytiahla tanier a naberačkou som si nabrala polievku. Hm, rezancová. Tú mám zo všetkých polievok najradšej. Keď už som ju mala nabratú, tak som si sadla za stôl. A pustila som sa do jedenia. Nie len, že polievka vyzerala úžasne, ale rovnako dobre aj chutila. V tej chvíli som si celkom prestala vyčítať fakt, že mu celý večer klamem. Veď on mi klame celú dobu, čo si píšeme. Vraj nevie spievať a ani variť. Najväčší klamár zo všetkých klamárov! O malú chvíľu vošla do kuchyni aj teta Evka, ktorá si hneď prisadla ku mne.

"Tá polievka rozvoniava po celom dome, kto ti ju doniesol?" 

"Kamarát." 

"Kamarát?" 

Pozrela sa na mňa začudovaným pohľadom a ja som len prikývla hlavou.

"Od kedy nosia kamaráti polievky?" 

"Od vtedy, čo si myslia, že som chorá." 

"Chorá?" 

"To je nadlho." 

"Mám čas. Môžeš mi o tom porozprávať. Nevyzeráš, že by ti niečo bolo."

"Ani mi nič nie je, ale mám domáce väzenie, takže som si to vymyslela." 

"Domáce väzenie? Čo si spravila?" 

Opýtala sa ma teta a ja som znova premýšľala, že či mám povedať pravdu alebo klamstvo.

"Nebola som v škole." 

Nakoniec som sa rozhodla, že sa priznám. Určite by jej to aj tak otec povedal.

"Nebola si v škole? Prečo?"

"S kamarátom sme sa rozhodli, že si spravíme voľno."

Toto odôvodnenie neznelo najlepšie, priznávam, ale myslím, že u tety bolo dostačujúce.

"A preto si nebola v škole, chápem." 

"Nič iné mi k tomu nepovieš?"

"A čo by som ti mala na to povedať, neterka?"

"Že to bolo odo mňa nezodpovedné a nemala som to spraviť."

"Aj ja som bola niekedy v takom veku ako ty. Tiež sme robili s kamarátmi hlúposti." 

"A tiež si dostala za to 10 mesiacov natvrdo?" 

Teta sa zasmiala a pokrútila hlavou. Bolo skvelé vedieť, že aspoň jeden člen z našej rodiny stojí pri mne. Teda ak nerátam ešte nášho psíka Idefixa. 

"To ti zakázal ísť von na takú dlhú dobu?"

"Áno."

"To si mu mala niečo povedať, nejako sa brániť." 

"Bránila som sa a preto mám teraz trest na 10 mesiacov a nie na menej."

"Neboj sa, ja sa s ním porozprávam a skúsim ti ten trest zmierniť." 

Jej slová ma potešili. Bola by som nesmierne rada, keby sa mi tento trest skrátil aspoň o 9 mesiacov a 20 dní. Lenže môj otec je ešte tvrdohlavejší ako ja, takže som si vôbec nevedela predstaviť, že ako to chce u neho vyriešiť.

"Ďakujem."

Poďakovala som sa, keďže sa zachovala ako tá najlepšia teta na svete. Potom mi zrazu zazvonil mobil. Neznáme číslo, kto by to len mohol byť? Väčšinou cudzie čísla nezdvíham, ale teraz som spravila zo zvedavosti výnimku.