Nezamiluj sa do idiota

18.Sukničkár :)

"Čo je ocko?" 

"To by som sa mal spýtať ja, vás dvoch!"

Toto vôbec neznelo najlepšie. Otec už zúril ako besné zviera. Všade naokolo šľahali blesky, aspoň som mala taký pocit. 

"Dobrý deň, pán Weiss." 

Pozdravil sa mu Luky, ktorý až teraz zistil, že kto je ten zvláštny pán, ktorý sa na nás tak nenávistne pozerá.

"Ako pre koho, dobrý deň!"

Skríkol a určite ho bolo počuť aj do vedľajších izieb. Teraz by sa nám zišiel teleport, aby sme sa dostali preč, z tejto ťažkej situácie.

"Dúfam, že pre vás áno."

"Vyzerám, podľa teba, šťastný?!" 

"Nie, ale vaša dcéra je šťastná, takže by ste sa mali radovať s ňou."

Snažil sa byť ku môjmu ocovi milučký, ale na neho to nezaberalo.

"Ty mi nebudeš hovoriť, čo mám robiť! Obyčajný sukničkár!"

Ako maličká som si vždy predstavovala ten moment, kedy predstavím svojho budúceho priateľa ockovi, ale tá predstava sa úplne líšila od reality. V tejto chvíli som si už len priala, aby sa navzájom nepozabíjali.

"Sukničkár?"

"Áno! Už sa tu lepíš aj na moju jedinú dcéru, že sa nehanbíš!"

"Pán Weiss, veľmi si vás vážim a tak sa s vami nechcem hádať. Čo keby ste sa radšej ponúkli koláčikom a na všetko zabudli?"

Lukáš sa snažil zachrániť situáciu, ale jeho snaha bola zbytočná. Môjho otca neobmäkčia sladké slová.

"Koľká je to? Dvadsiata?"

"O čom to hovoríte?"

"Aké je číslo v tvojom poradovníku?" 

"Nemám žiadny poradovník."

"Nie? Ale určite sa oblizuješ častejšie ako náš pes svoje chlpy." 

On sa zbláznil? Naozaj práve môjho priateľa prirovnával k Idefixovi? 

"Mám len jedno dievča a to je vaša dcéra. Milujem ju, tak tu nerobte zo mňa sukničkára!"

Už začínal zvyšovať hlas aj môj princ a ja som vedela, že toto nedopadne dobre.

"Moja dcéra nemá priateľa! Využil si len situáciu, kedy je zraniteľná lebo si mal chuťky."

"Ja som jej priateľ." 

"Neklam mi! Ešte včera mi hovorila, že žiadneho nemá!"

"Lebo sme sa dali dokopy až v škole." 

"Povedala mi to večer a ja nie som hluchonemý! A k tomu, ona nebola v škole, keďže sa rozhodla, že oslávi svoje narodeniny, tak trošku nelegálne!"

Luky sa na mňa pozrel so sklamaným pohľadom. Bolo mi ho ľúto, ale ja som sa tak veľmi bála, tejto situácie, že som ho radšej pred ockom zaprela. Mrzelo ma hlavne to, že sa to dozvedel až takýmto spôsobom. A nepočul to priamo odo mňa. 

"Nechodíme spolu?"

Opýtal sa ma zarazene. Potom sa zodvihol z postele a rozhodol sa, že miestnosť opustí.

"Luky!" 

Skríkla som, ale on sa za mnou ani neotočil. Ja som krava! Všetko som pokazila! 

"Už si spokojný?"