Nezamiluj sa do idiota

61.Hermafrodit :)

"To vážne?"

"Hej."

Dal mi krátku a jasnú odpoveď.

"Čo ideme robiť? Ja nemôžem byť matka!"

Mala som pocit, že sa mi začína rúcať celý môj svet. Ešte pred chvíľou to bola krásna hradba z kariet, ale teraz ju tvoria len tri spojené karty, ktoré každú chvíľu spadnú.

"Nepanikár, skús ešte ten druhý test. Možno bol tento chybný."

Dal mi nádej Lukáš a ja som ho poslúchla. Lenže som sa dočkala rovnakého výsledku ako pred tým.

"Do riti!"

Zahrešila som nahlas a buchla silno do dverí.

"Hej, tam som sa mal radšej činiť a nemuseli by sme byť v tejto situácii."

"Sakra, mohol by si si už prestať robiť srandu? Toto je vážna vec, ak si si to nevšimol!"

Vybehla som na neho. Stačí, že v mojom tele je bomba, ktorá má o chvíľu vybuchnúť. Nemusí ešte viac skracovať ten čas, ktorý ešte máme.

"Možno aj tento je chybný. Mali sme ich kúpiť viac. Hovoril som ti to, ale ty si ma nepočúvala."

"Podľa tvojej teórie by všetky testy boli chybné. Spravila by som si ich sto a sto by bolo pokazených. No nie?!"

Už mi išiel na nervy jeho optimizmus.

"Nie si tehotná."

"Som!"

Začala som roniť slzy. Už som sa nevedela udržať ani na nohách. Pomaly som klesla až na zem a schúlila sa ku kolenám.

"Nemôžeš byť! Ako by si mohla byť?"

"Lukáš, keď sa majú dvaja radi a vyspia sa spolu, tak..."

"Ja viem ako vznikajú deti!"

Prerušil ma. Bolo vidno, že nie je vo svojej koži.

"Tak čo sa teda čuduješ? Spermia a vajíčko... Je ti to z biológie jasné či?"

"Ideš poučovať mňa? Ty si ani nevedela, čo znamenajú tie dve čiarky!"

Vybehol na mňa už aj on.

"Všetko je tvoja chyba!"

Skríkla som hlasne na neho.

"Moja? A čo som hermafrodit či čo? Máš na tom rovnaký podiel ako ja!"

"Keby mali tvoje spermie IQ ako ty, tak by sa dnu do vajíčka nedostali. Lenže oni musia byť múdre po mne! Takže na tomto mám jediný podiel viny."

Trošku som ho asi urazila. Keď je človek nahnevaný, tak hovorí aj to, čo by nikdy nepovedal.

"Ty máš v bruchu jedine zjedené jedlo. Nič viac! Tehotná nie si!"

Snažil sa ma prehovoriť, aby som tomu uverila. Lenže všetko naznačovalo pravý opak.

"Som tehotná! Čo mám teraz robiť, aby si to konečne pochopil?!"

"Dať sa vyšetriť odborníkom."

Povedal už s kľudnejším hlasom.

"Vieš dobre, že ku žiadnemu nechcem ísť."

"Viem, ale nič iné nám nezostáva. Musíme vedieť, že na čom sme."

Mal pravdu i keď to nerada priznávam. Vždy bola možnosť, že nie som tehotná. Možno sa šplhala len na pár percent, ale aj to je lepšie ako nič.

"Môžeme ísť, ale prezleč sa! V teplákoch tam nepôjdeš."

Rozkázala som mu a on sa vybral do svojej izby. Konečne som aspoň na chvíľu sama a môžem rozmýšľať. Pamätám si ako sa deti hrávali v škôlke na rodinu. Veľakrát ma volali ku sebe, ale ja som nechcela. Radšej som sa hrala s autíčkami. Ako išli roky, tak sa rozhovory o deťoch rozširovali. Všetci sa rozprávali o tom, že chcú mať veľkú rodinu a že sa nevedia dočkať materstva. Okrem mňa, keďže mňa také veci nikdy netrápili. Už od detstva som si držala od bábätok odstup. Áno, sú to zlaté stvorenia, ale len v tom prípade, ak nie sú vaše. Nepopieram, že ma myšlienka o dieťatku nikdy nenapadla. Od vtedy, čo som s Lukášom, tak som na to občas myslela. Sakra! Dúfam, že som to s tým neprivolala. Ale aj tak nie som tá žena, čo by po tom túžila.

"Ideme?"

Opýtal sa ma Lukáš, keď sa vrátil. Nezmohla som sa na slová a tak som len prikývla. Potom sme sa vybrali do auta jeho matky, keďže si ho od nej požičal. Asi sa mu už nechcelo trepať autobusom. Celou cestou neodznelo ani slovo. A keď sme boli na mieste, tak tiež sme len nemo sedeli a čakali. Výsledky sme sa dozvedeli ešte v ten deň a vôbec sa nelíšili od testov. Zatiaľ kým nám pán doktor gratuloval, tak ja som v hlave preklíňala celý svet. Myslím, že môj priateľ bol na tom rovnako. Tváril sa totiž veľmi sklamane, zdesene, nahnevane a smutne. Toto všetko sa dalo vyčítať z jeho tváre. Potom sme sa opäť vrátili do auta a tichá domácnosť sa opäť zopakovala. Dokonca sme spolu neprehovorili ani vo chvíli, keď sme sedeli vedľa seba na posteli. Nepočítala som ten čas, ktorý prešiel od posledného slova. Nedokázala by som sa naň sústrediť. Lukáš si od nervozity hrýzol nechty a ja som si vytrhala skoro všetky vlasy na hlave. Dobrá nálada z izby zmizla a nahradila ju pochmúrna. Už sa z nej neozýval smiech. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Ani jeden z nás sa však nepostavil, aby otvoril. Dokonca sme sa nezmohli ani na slovo ďalej. Bolo to s nami veľmi zle.

"Idete sa so mnou hrať?"

Otvorila si dvere Lucka. Asi ju už to niekoľkominútové klopanie omrzelo.

"Haló? Vás sa pýtam."

Zasmiala sa a ukázala na nás prstom. Aspoň niekto sa smeje.

"Vy ste čudní."

Poznamenala, keďže sme sa s ňou nechceli rozprávať.

"A ja som sa s vami chcela zahrať na rodinu. Maťka by bola mamička a ty otecko."

Usmievala sa na nás. Lucka si vždy vyberie tú najnevhodnejšiu chvíľu a dokonca aj tú najnevhodnejšiu hru.

"Nehovor tie slová!"

Skríkol Lukáš a prudko sa postavil.

"Aké?"

Nechápala malá Lucka. Ja som však presne vedela, aké myslí. Tiež by som o rodičovstve najradšej nepočula už ani slovo.

"Žiadne."

Povedal a vyšikoval ju von z izby. Potom zavrel dvere a rovno ich aj zamkol.

"Výmyslela si už, že ako to povieme našim?"

Sadol si naspäť ku mne.

"Nič im predsa nepovieme."

"To im budeme zatajovať celý život dieťa? Nemyslíš si, že im to bude podozrivé, keď sa o jedno budeš nonstop starať? Nehovoriac o tom, že o pár mesiacov to bude na tebe už poriadne vidno."

"Nebude na mne vidno nič, Lukáš."

"Každému sa zväčší v tehotenstve brucho a aj keby si držala diétu, tak to nezvrátiš."

Vysvetľoval mi veci, ktoré mi boli jasné. Myslím však, že dnes mu čítanie myšlienok vôbec nejde. Inak by presne vedel, aké mám plány.

"Pôjdem na potrat. Čiže mi brucho zostane stále rovnaké ako mám teraz"

Prezradila som mu. Nech už vie, aká bude budúcnosť nášho dieťaťa. Nebude žiadna...

"Čože?"

Zareagoval prekvapene a mám pocit, že sa mu v očiach zablyskla slza. Čo je s ním? Veď to dieťa nechce, tak prečo sa teraz tvári tak sklamane?

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Budem rada za všetky komentáre a hodnotenia. :)