Nezamiluj sa do idiota

63.Ľahká žena :)

"Domov?"

Spýtala som sa prekvapene. Mala som pocit, že zle počujem. Toto nemôže myslieť vážne.

"Hej."

Povedal chladne. To by nemohol povedať radšej slovíčko viac citovo zafarbené? Stačilo by aj obyčajne áno. Nie jeho odporné hej.

"Vieš dobre, že som ušla z domu."

Pripomenula som mu. Teraz sa hádam nemôžem vrátiť, po tom všetkom, čo som im povedala. Otec by ma určite neprivítal s úsmevom na tvári. Veď som ho nazvala alkoholikom. I keď ním naozaj je, ale žiadny človek nepočúva rád pravdu o sebe, pokiaľ to nie je chvála.

"Viem."

"Tak ako ma tam môžeš chcieť zobrať?"

Nechápala som ho. To mu už je všetko jedno? Som mu úplne ukradnutá?

"Lebo nemáš kam inam ísť."

"Niečo si nájdem."

"Lôžko na zemi ako nejaký bezdomovec? Dnes ti nedá nikto nič zadarmo."

Vyjadril sa k tejto problematike Lukáš.

"A? Radšej skončím tam ako byť doma,"
"Ty máš dnes veľmi hlúpe a nerozumné zmýšľanie, Maťa."

Práve ma urazil? Čo ho uderilo do hlavičky? Veď on je ten, čo dnes má úplne zablokovaný mozog.

"Ja?!"

Opýtala som sa zlostne.

"Hej, ty!"

Tiež zvýšil hlas a ja som mu automaticky vrazila facku.

"Za čo som si to zaslúžil?"

Nechápal moju reakciu. Urážal ma a teraz sa čuduje, že som vybuchla? Veď je to dosť pochopiteľné, že nezostanem kľudná.

"Lebo si nevieš držať jazyk za zubami?!"

Mala som pocit, že sa zo mňa stala činná sopka. Nedokázala som sa vyjadrovať ako zamilované dievča, ktoré svojho priateľa z celého srdca miluje. Nešlo to. Je to Lukáš, ale v tejto chvíli v ňom vidím obyčajného chlapca, ktorý ma nesmierne vyprovokoval.

"Naozaj by si už mala ísť. Odveziem ťa alebo ti stačí vyprevadenie k dverám?"

Myslím, že on bol tiež vyprovokovaný i keď hovoril pomerne kľudným hlasom.

"Nemusíš sa obťažovať. Vyprevadím sa sama!"

Povedala som nahnevane a vyšla som z jeho izby. Svoju zlosť som si vybila na jeho dverách, ktoré som hlasne zabuchla. Keď som už bola pri vchodových dverách, tak som zacítila dotyk na svojom chrbte. Otočila som sa a zbadala som malú Lucinku. Trošku som pocítila smútok. Myslela som si, že prišiel za mnou môj princ, ale mýlila som sa. On ma nechal pokojne odísť. Ani sa nesnažil ma zastaviť. Mala som chuť plakať, ale musím byť silná. Nemôžem dať najavo, že ma niečo trápi, že som slabá.

"Maťka?"

Oslovilo ma to malé blonďavé dievčatko.

"Áno?"

Zareagovala som na jej oslovenie. Snažila som sa na tvári vyčariť si úsmev. Lenže to bolo po hádke úplne nemožné.

"S Lukáškom ste na seba kričali. To znamená, že tiež odídeš ako Zuzka?"

Spýtala sa ma otázku, ktorá ma zaskočila. Asi nás počula. Teda, určite áno. Veď náš krik by bolo počuť aj u susedov. 

"Občas sa ľudia musia pohádať. Keby im na sebe nezáležalo, tak by neplytvali slovami."