Nezamiluj sa do idiota

75.Ultrazvuk :)

Pán doktor mi spravil takmer všetky potrebné vyšetrenia. Už stačilo len jedno a toho som sa bála najviac. Nasledoval totiž ultrazvuk. Nepamätám si či som niekedy v živote pociťovala väčší strach.

"Je v poriadku?"

Opýtala som sa na konci, keďže z doktorovho výrazu sa nedalo nič vyčítať. Už som potrebovala vedieť, čo s ním je. Dlhšie čakať by som už asi nezvládla.

"Hm, ako vám to povedať."

Toto vôbec nezačína dobre. Vždy som počula túto vetu len v súvislosti s negatívnou stránkou.

"Hocijako. Len mi to povedzte, prosím vás."

Požiadala som ho. Nech už je to s ním akokoľvek, tak ako matka to vedieť musím. Inak by som v noci ani oči nezatvorila.

"Je to prekvapujúce, ale vaše dieťatko sa ešte stále drží. Mám však obavy, že ak by ste prišli hoci o pár minút neskôr, tak by som pre vás nemal potešujúce správy. Teraz vás odprevadím do vašej izby a dieťatku budú dodané potrebné vitamíny. Taktiež je dôležitý oddych čiže vás tu aspoň na pár dní necháme. Pokým si nebudeme istí, že by bolo vhodné naše priestory opustiť. Nebojte sa. Budete v rukách odborníkov, ktorí sa o vás postarajú tak, aby ste sa cítili ako v bavlnke. Keď budeme mať aj zvyšné výsledky, tak vás budeme informovať."

Mala som chuť skákať tri metre do vzduchu a doktora vybozkávať. Je to možné? Ono žije! Pohľadkala som si bruško a s doktorom sme sa vybrali do izby, ktorú by som mala nejakú dobu obývať. Dúfala som, že pred dverami ma bude čakať Lukáš, tak ako sľúbil, ale nebol tam. Chodba zívala prázdnotou. Nie, že by tam nikto iný nebol. Ľudí tam bolo kopec. Ale ak tam nie je ten váš milovaný, tak sa zvyšní ľudia menia na neviditeľných. O chvíľu som už ležala v posteli. Samozrejme na infúzii, z čoho som vôbec nebola nadšená. Ale ak to má pomôcť jemu, tak to nejako prežijem. Musím!

"Tak tu je moja sestrička! Ponáhľala som sa hneď ako mi to povedali."

Vyzerá to tak, že práve prišla prvá návšteva. A kto by to iný bol, keď nie moja najlepšia kamarátka?

"Ahoj, Domča."

Pozdravila som sa jej a ona si hneď sedla vedľa mňa.

"Ako ti je? Bábätko je v poriadku?"

"Áno. Vraj sme prišli presne včas."

Usmiala som sa. Tak veľmi mi odľahlo, keď mi to oznámil. Vyzerá to tak, že mu Lukáš svojím zásahom zachránil život. I napriek tomu, že o ňom nevedel.

"Kde je Lukáš?"

Opýtala som sa zvedavo. Nešlo mi totiž do hlavy, že ma tu nechal samú. Posledné, čo si s ním pamätám je jeho zmätená tvár, keď som mu to pošepkala. Ešte sme nemali priestor, aby sme v našom rozhovore pokračovali. Myslela som si, že sa na túto tému vrhneme hneď po vyšetreniach, ale mýlila som sa. On mal teraz tiež sedieť vedľa mňa. Keď už nie ako priateľ, tak aspoň ako starostlivový otecko. Veď po ňom tak túžil a teraz? Prečo tu nie je?

"To ti nestačím ja?"

Zatvárila sa urazene, ale dlho jej to nevydržalo, keďže o chvíľu pukla smiechom.

"Samozrejme, že áno. Len som mu povedala o dieťati a on niekde zmizol."

Vysvetlila som jej to, čo ma trápilo.

"Ako každý chlap, keď mu žena povie, že je tehotná."

Zasmiala som sa. Keďže je to pravda. Lenže Lukáš nie je taký. Musí to mať nejaké rozumné vysvetlenie.