Čím sme boli bližšie, tým viac som sa cítila zo všetkého nervóznejšia. Áno, bol to môj domov a bol to môj otec, ale kto mi dá istotu, že všetko dobre dopadne? Gesto s plagátmi bolo krásne, ale čo ak to tam dopísala moja teta, aby vzbudila u mňa dojem, že ockovi chýbam? Netvrdím, že mám zlého otca. To si nemyslíte. Je skvelý, milý, zdvorilý, ale akonáhle sa opije, tak sa mení na príšeru, ktorú len ťažko nazvete rodičom. Už si ani nepamätám okamih, kedy som ho videla triezveho. Vo svojej hlave sa pýtam stále dookola či je ešte šanca, že by sa všetko mohlo vrátiť do poriadku. Už tomu ani veľmi neverím. Všetko sa zlámalo na maličké kúsky.
"Pri tomto dome zastav!"
Rozkázala som mu, keď sme už boli na mieste. Cítila som, že sa mi srdce silno rozbúšilo. Ešte nedávno som odtiaľto utekala a dnes sa sem vraciam. Cítim sa nesvoja. Auto zastavilo a my sme z neho vystúpili. Najťažšia bola cesta k dverám a potom nasledovné klopanie. Ešte stále som mala šancu sa otočiť a odísť. Lenže niečo mi hovorilo, aby som sa nevzdávala a aby som to skúsila.
"Všetko je v poriadku?"
Opýtal sa ma Filip, keď zbadal, že som trošku skamenela. Nebudem to popierať. Veľmi som sa bála.
"Nie je, ale dúfam, že bude."
Nahodila som neistý úsmev. Už mi nezostáva nič iné než byť optimistkou. Zrazu sa dvere otvorili a ja som zbadala tetinu tvár.
"Neterka!"
Skríkla a silno ma objala. Mala som pocit, že ma o malú chvíľu rozpučí.
"Čo tu kričíš, mama?!"
Vybehol von aj Max. Keď ma zbadal, tak sa mu oči zväčšili a ústa sa mu dali do širokého úsmevu.
"Tina!"
Skríkol aj on a tiež ma objal. Skupinové objatie som nezažila od doby, čo mi zomrela mamina.
"Asi by som už mal ísť."
Ozval sa môj spoločník, na ktorého som úplne zabudla. Bola som totiž v miernom šoku a vychutnávala som si rodinné objatie.
"Filip!"
Oslovila som ho, keď som sa vyslobodila z rúk tety Evky a Maximiliána. Práve mal namierené k svojmu autu, keď som ho zastavila.
"Čo sa deje?"
Opýtal sa ma a ja som slovne nereagovala. Hneď som ho totiž objala.
"To bolo za čo?"
Usmieval sa na mňa a mám pocit, že aj moje kútiky úst boli konečne zdvihnuté. Je možné, že je u mňa aspoň kúsok radosti?
"Z vďačnosti."
"Veď som nič také neurobil."
"Po prvé: Oslovil si ma. Po druhé: Presviedčal si ma. Po tretie: Nevzdával si to so mnou. Po štvrté: Odviezol si ma až sem a po piate: Konečne sa usmievam."
Rátala som na prstoch. Za pár hodín stihol to, čo sa ostatným nepodarilo ani za celý život. Pomohol cudziemu človeku a vôbec nič si za to nepýtal. Objatie je to najmenej, čo som mu mohla dať.
"Za tento úsmev mi to aj stálo."
Dal mi zlatý kompliment a rukou mi prešiel po líci.
"Filip, ja..."
Dotkla som sa jeho ruky, ktorá ma zohrievala na líci.
"Viem, máš priateľa."
Dokončil moju vetu a ruku automaticky vzdialil.
"Ako o tom vieš?"
Pozastavila som sa nad tým. Veď som mu o Lukášovi nepovedala ani slovo. Vie mi čítať myšlienky alebo aké tajomstvo predo mnou skrýva?
"Tipol som si. Chlapec za tebou sa netvári nadšene, že som sa ťa dotkol."
"Za mnou?"
Nechápala som. Filip však prikývol, čo ma donútilo obzrieť sa. Sakra! Čo tu ten robí? Nestačilo mu dnešné divadlo? To z neho nepochopil, že ho už nechcem nikdy v živote vidieť?
"To nie je môj priateľ!"
Skríkla som nahlas, aby ma počul aj Matúška. Vlastne som ani neklamala. Dnes sme sa predsa rozišli.
"Nie?"
Opýtal sa ma prekvapene. Ja som však nevedela od Lukáša odtrhnúť zrak. Mal na sebe košeľu, ktorú si obliekol v deň, keď sme sa dali dokopy. Jeho tvár bola sklesnutá a v očiach som videla smútok. Čo ho trápi? Veď má to, čo chcel! On bol ten, čo si našiel náhradu a všetko pokazil!
"Tak prečo na neho pozeráš?"
Zasmial sa potichu a v tej chvíli som sa k nemu otočila.
"Len som mu dávala zbohom."
Vyšlo zo mňa. Je čas na to, aby som sa rozlúčila. Zbohom sladké bozky, nežné objatia, nebeské pohľady. Už je koniec. Viac k nemu nepatrím. Asi sme si neboli súdení. Podišla som k Filipovi bližšie a pobozkala som ho. Bolo to skôr nútené ako chcené. Aspoň z mojej strany. Prečo nemám motýliky v brušku? Azda mi odleteli? A prečo necítim ten nebeský pocit? Prečo nepočujem svoje srdce silno biť? Čo sa stalo? Veď je to bozk! Nemala by som sa cítiť nadšene? Namiesto toho mám pocit, ako keby sa mi trhalo srdce. Od kedy spojenie pier bolí? A od kedy je tento proces sprevádzaný slzami? To sa dievča cíti pri každej puse inak?
"Všetko je v poriadku?"
Opýtal sa ma, keď som sa odtiahla. Sama som nevedela, že čo je so mnou. Veď sa moje telo úplne zbláznilo. Až tak, že sa opäť otočilo na Lukáša. Lenže ten tam už nestál. Zacítila som obrovský smútok. Ako keby mi niekto vrazil nôž do srdca.
"Asi by sme mali ísť ku mne. Chcem sa ešte porozprávať s ockom."
Utrela som si slzy a tvárila som sa, že je všetko v poriadku, ale nebolo.Potom sa vás aspoň nepýtajú otázky, ktoré vám ešte viac ubližujú. Obaja sme sa vrátili k mojej rodine, ktorá sa tvárila veľmi prekvapene. Nečudujem sa, veď práve videli ďalšie moje divadielko. Lenže na toto vôbec nie som pyšná.
"Kde nájdem ocka?"
Opýtala som sa. Dúfala som, že sa aspoň takto zbavím ich obviňujúcich pohľadov. I keď myslím, že by som sa na sebe pozerala úplne rovnako. Pochybila som, ja viem. Proste som mu to len chcela vrátiť! Len som nečakala, že ma to bude tak veľmi bolieť.
"Nie je doma. Nechal ti tu však jeden list. Mala by si si ho prečítať. Je v ňom všetko potrebné objasnené."
"A kde ho nájdem?"
Spýtala som sa zvedavo. Od kedy môj otec píše listy? Nešlo mi to do hlavy. A možno kvôli tomu ma to lákalo ešte viac.
"Poďte dnu! Hneď ti ho donesiem."
Poslúchla som a hneď som sa vybrala do našej obývačky. Tento gauč mi tak veľmi chýbal! Vlastne, mne chýbalo všetko. Celý tento dom...
"Nech sa páči."
Povedala teta Evka, keď došla za nami na gauč a podala mi list v obálke.
Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :) Mám pocit, že sa situácia medzi Lukášom a Maťou veľmi komplikuje. O chvíľu sa však blížime k záveru tohto príbehu. Pred nami je posledných 10 častí. Príbeh končí 80.kapitolou. Do vtedy vám prajem príjemné čítanie. :) A nepozabíjajte ma. :D Vaša A.G. :)
BINABASA MO ANG
Nezamiluj sa do idiota
RomancePokračovanie textingu - Nezamiluj sa. (podoba príbehu) Čo sa stane, keď obyčajné dievča dostane za priateľa totálneho idiota? Dokáže Martina akceptovať chyby, ktoré Lukáš má a dokážu spoločne vytvoriť nerozlučnú dvojicu? Dokáže fungovať...