Nezamiluj sa do idiota

69.Vzťah cez správy :)

"Odveziem ťa domov?"

Opýtal sa ma ten neznámy chlapec. Inokedy by som zo slušnosti povedala nie, ale tentokrát boli okolnosti iné. Mala som vo vrecku pár Eúr, čo mi dala Domča, keď som išla za Lukášom, ale neviem či by pokryli cestu tam a poprípade aj nazad, ak by sa situácia skomplikovala.

"Budem ti vďačná, ak by si ma odviezol."

Kedysi by som si nevedela predstaviť, že by som si nasadla do cudzieho auta, ale niečo sa vo mne zmenilo. Veď už len tento mesiac som nastúpila do troch neznámych áut. Viezla ma moja
ex-svokra, Nikolas a teraz tento tu. Lukáša sem nerátam, keďže jeho už veľmi dobre poznám. I keď asi nie až tak veľmi, keďže ma prekvapilo, že si našiel druhú. Nikdy by som to do neho nepovedala. Najhoršie na tom je, že netuším koho mám za to viniť. Je to moja alebo jeho vina? Veď ja som ho k tomu vyprovokovala, ale dá sa odpustiť nevera? Keď tak nad tým premýšľam, tak ja som bola prvá, čo rozhodla o konci. A bolo to dnes. Čiže ju mal ešte počas nášho krachujúceho  vzťahu. Je jedno, že už sa to blížilo k záhube. Stále sme boli spolu, keď sa rozhodol, že bude radšej na hnedovlásky.

"Nerobí mi to problém."

Milo sa na mňa usmial. Mám pocit, ze dobrí ľudia ešte zďaleka nevymreli. Postretávala som ich v poslednej dobe viac než dosť.

"Ako sa vlastne voláš?"

Opýtala som sa ho. Už ma totiž omrzelo ho nazývať cudzincom.

"Ja som Filip. Teší ma Maťa."

Podal mi ruku na predstavenie.

"Aj mňa teší."

Potriasla som mu s ňou.

"Nepoznáme sa odniekiaľ?"

Spýtala som sa, keďže mi vzhľadom niekoho pripomínal.

"Bola si niekedy v Ivanke pri Dunaji?"

"Hm, myslím, že nie."

Rozmýšľala som. Často sme chodili na rôzne školské výlety, ale tam sme ešte nikdy neboli. Aspoň si to miesto vôbec nepamätám.

"A v Bratislave si bola?"

"Áno, na nejakom divadelnom predstavení."

Spomenula som si na udalosť, ktorá bola pred niekoľkými rokmi. Boli sme tam totiž ešte so základnou školou. S Lukášom sme sa vtedy kamarátili a sedeli sme vedľa seba. Pamätám si, že sme sa tam smiali na totálnych hlúpostiach. Nakoniec nás odtiaľ vyhodili. Tu je dôkaz, že on vždy mohol za moju druhú tvár. Kvôli nemu sa zo slušného dievčatka stávalo neposlušné decko. Myslím, že sa ani po rokoch na tom nič nezmenilo.

"Možno si ma tam postrehla."

"Pochybujem. Bola som tam dávnejšie."

A hlavne som mala vtedy oči len pre jedného chlapca. Nie, že by to bolo dnes iné. Veď celý život sa mi točí len okolo neho.

"Tak netuším, kde si ma videla."

"Ty odtiaľ pochádzaš?"

Spýtala som sa zvedavo. Bola to hlúpa otázka, keďže som na odpoveď logicky mohla prísť.

"Áno."

"Nechcem byť zlá, ale keď bývaš tak ďaleko, tak čo robíš tu?"

Pozastavila som sa nad tým. Veď to nie sú blízke mestá.

"Prestúpil som na novú školu. Potom som sa rovno rozhodol, že sa tu ubytujem. Tam bolo totiž veľa spomienok, na ktoré som chcel zabudnúť."

Občas sa cítim ako nejaký stroskotanec. Väčšina mojich rovesníkov už majú byty a autá a ja? Vlastne asi ani nemám nič, čo by som mohla nazvať svojim majetkom. Odkiaľ na to berú peniaze?

"Takže ty ma presviedčaš, aby som sa vrátila domov a pri tom ty od neho utekáš?"

Pozastavila som sa nad tým. Tiež ste si všimli tú nelogiku?

"Ja neutekám pred rodinou. Len pred spomienkami a možno trošku aj pred svojou bývalou a bratom. Lenže jeho za svojho brata ani nepovažujem."

Zdôveril sa mi. Čudujem sa, že mu vôbec nevadilo, že to vlastne hovorí úplne neznámej osobe.

"Poď za mnou!"

Zavolal ma a spoločne sme prišli pred jeho auto. Moje oči mi skoro vypadli z očných jamiek, keď som ho zbadala. Vyzeralo totiž úplne rovnako, ako to, čo ukradli Matúškovi.

"Máš toto auto už dlho?"

"Nie. Nedávno mi ho predala akási pani."

"Priezvisko si nepamätáš?"

"Maňušková? Nie som si istý."

"A nemohla to byť Matúšková?"

Jeho vyslovené priezvisko sa mi až príliš podobalo na to Lukášove.

"Hej, presne tá. Poznáš ju?"

To nie je možné! Že by mu predala auto jeho matka? Bez toho, aby mu to povedala? Niečo mi v tom nehrá, ale neviem s istotou povedať, že čo.

"Trošku."

Nemám totiž pocit, že ju poznám. Viem jej meno, rodinné väzby a tam to všetko končí.

"Prečo utekáš pred svojím bratom?"

Radšej som odbočila od témy. Nechcelo sa mi už nad tým premýšľať.

"Bol by som radšej, keby si ho volala Dávid. Nič pre mňa už totiž neznamená."

Jeho úsmev zmizol z tváre. Asi nie som jediná, čo skrýva svoj smútok  úsmevom.

"Prečo utekáš pred Dávidom?"

Opravila som svoju otázku tak, že som vymenila slovo, ktoré mu na nej vadilo.

"Prebral mi moju priateľku."

"Tvoj brat?"

Zostala som zaskočená. Toto som vôbec nečakala.

"Nina bola do neho dlhodobo zamilovaná. Vedel som, že nikdy nebudem v jej očiach dôležitejší ako on. Dúfal som do poslednej chvíli, ale potom som to vzdal. Nie každý príbeh končí šťastne."

"To ma mrzí."

Naozaj mi to bolo ľúto. Dobre viem, ako strata bolí.

"Mňa mrzí, že som bol zaslepený. Každý predsa vie, že žiadny vzťah nevydrží, keď je vybudovaný cez správy."

No ďakujem! Presne toto som potrebovala počuť. Fakt, že som bola celú dobu zaslepená a s Lukášom nemám žiadnu budúcnosť!

"Spoznali ste sa cez správy?"

"V podstate áno, ale u nás to bolo pomerne komplikované. Dám ti radu. Nikdy sa nezamiluj do niekoho cez správy."

On mi tak veľmi pomáha! Ach! Už som to spravila. Zamilovala som sa cez správy do chlapca, ktorého som milovala už aj dávnejšie pred tým. Nemohla som za to. Láska k nemu ma pohltila a nebolo z nej úniku. Teraz si však uvedomujem, že som spravila chybu. Dokázal ma vymeniť za jeden deň. Zabudnúť na všetko, čo sme spolu prežili. A ja? Stále nedokážem vymazať jeho meno z hlavy. Zbláznila som sa? Prečo mi na ňom ešte stále záleží? Všetko mi ho pripomína. Veď aj v tomto aute máme veľa spomienok. Pamätám si na naše divadielko, v ktorom nás označili za Satanove deti. Tu sa vlastne začala budúcnosť tej malej fazuľky, čo mám v brušku. Keby nebolo tohto okamihu, tak by sme sa neponáhľali ku Lukášovi a nesplodili by sme tam toto čudo. Je ťažké spomínať na začiatok, keď je človek na konci.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Budem vďačná za všetky komentáre a hodnotenia. :)