Syn svojho otca

Sekunda

UTEČ! Buď rozumný! Nehraj sa na hrdinu!

Ty nie si hrdina, si len chlapec, ktorý sa ocitol vo vojne. V narýchlo vypratej uniforme určenej na smrť...

Uteč! Uteč a už sa nikdy nevracaj!

Ledva som dýchal. Nevedel som... ja som nevedel kde som. Na čo som sa to hral? Vytackal som sa na nohy a napravil si ledva držajúcu prilbu na hlave. Okolo mňa bol krik...

Vzduchom sa niesla smrť. Nikdy som necítil smrad smrti. 

Až doteraz...

"Pomôžte mi prosím," kričala žena, ktorú jeden z mužov zvalil na zem. Skôr, ako som sa stihol pohnúť, skôr ako som stihol žmúrknuť... Bola mŕtva. Iba tak. Behom sekundy. To, čo si budovala...tie roky, čo žila... boli preč... v tej istej sekunde.

Nemohol som tam iba tak stáť. Nemohol som tam ostať. Rozbehol som sa preč. Ignoroval som všetko, čo sa okolo mňa dialo...
Prebehol som okolo stanu.
Prebehol som okolo rieky.
Utekal som tak rýchlo, až som nestíhal vnímať okolie okolo seba. No vtom som počul hlasný buchot, ktorý ma vyľakal... zaváhal som a v tej rýchlosti a nepozornosti zakopol.

Telom mi vystrelila obrovská bolesť.

 Krik. Lámanie dreva i rev koní - to bolo všetko, čo sa mi ozývalo v ušiach. Zaťal som zuby a oprel sa o lakte. Videl som rozmazane a preto som niekoľkokrát zažmúrkal. Zbadal som vlajky.
Vlajky panovníka Philipa.
Poznám ich.
Každý ich pozná.
Ako deti nás ich učia kresliť v škole. Raz som s takou prišiel domov a mama ju spálila. Vytrhla mi kresbu z rúk a spálila ju na záhrade. Plakal som, ale nie tak ako ona... Nikdy sa k tomu nevyjadrila a ja som ich preto už nikdy nekreslil. Dokonca ani v škole nie... aj napriek tomu, že ma vychovávateľka za odmietnutie potrestala. 

V strede lesnej cesty bol prevrhnutý koč. Kráľovský....Preplazil som sa hlbšie do lesa a rozmýšľal ako ich obísť, no vtom som si všimol staršieho muža zavaleného pod kočom. Nevedel som či je nažive až dokým sa nemykol. Naokolo neho bol boj. Viac ako dvadsať mužov sa bezcitne zabíjalo. Stonali a revali výhražné výkriky. Všimol som si, že pár z nich malo na brneni znak nášho kráľovstva a ten zbytok mužov malo na chrbte veľkého čierneho havrana. Jeden z nich sa rozbehol za mužom zavaleným kočom. Bol odsúdený na smrť. Neubránil by sa a možno práve preto sa moje nohy pohli vpred - bez môjho súhlasu.

Nie si bojovník...

Na čo sa to hráš...

Natiahol som ruku a v poslednej chvíli odrazil meč nad jeho hlavou. Kov silno zacingal. Muž s havranom na oblečení, na mňa nevraživo pozrel. Zreval a rozbehol sa za mnou. Zatackal som sa. Útočil na mňa... znova a znova a znova. Nestíhal som jeho tempu. Muž reval a snažil sa ma zabodnúť, no ja som sa úspešne vyhýbal až do chvíle kým mi meč neprešiel bokom. Cítil som ako mi ostrá čepeľ prerezala kožu i mäso. Zalapal som po dychu. Chytil som sa za bok a snažil sa nabrať silu. Zahnal sa po mne ešte raz - uhol som sa tým, že som sa zvalil na zem. Podkopol som mu nohu a on pri páde pustil meč. Nečakal som... nerozmýšľal som. V tej chvíli to bol buď on alebo ja. A ja som nechcel zomrieť... Díval som sa ako sa mu môj meč zaboril do krku. Hlboko.
Krv sa valila všade navôkol a vtedy som si uvedomil, čo som spravil. V sekunde som pripravil muža o život... Muža, ktorý má doma rodinu, muža čo si prišiel splniť iba svoju vlasteneckú povinnosť.... presne tak ako ja. Vytiahol som meč a odvrátil som pohľad od jeho blednúcich čiernych očí. 

"Hale!!!" zakričal niekto spoza mňa. Bola to žena v brnení s havranom. "Ty!" ukázala na mňa prstom a rozbehla sa za mnou, no jeden z mužov jej už bežal oproti a prudko ju zastavil.
"Helen!" kričal, "Helen! Musíme ísť. Idú sem ďalší!" Zovrel ju v náručí. Trhala sa mu a neustále na mňa pozerala. "Zabil si ho!" Kričala a zároveň plakala. "Carsio mi!" kričala, zatiaľ, čo on ju ťahal preč. "Carsio mi! Preklínam ťa! Budeš ľutovať deň, kedy si sa narodil!" Muž ju strhol silnejšie a stiahol ju smerom  do lesa spolu s ďalšími dvomi vojakmi s havranmi.
Pustil som meč a díval sa na prázdnu cestu, ktorá po nich ostala. V hlave sa mi prehrával jej krik.
Navôkol nebol nikto okrem mňa a...

Zahnal som bolesť i ženu z hlavy. Otočil som sa za zakliesneným mužom. 

Zohol som sa k nemu a nahmatal mu pulz. Zavrtel sa a pozrel na mňa. Sivé dlhé vlasy sa mu odhrnuli z tváre. Z tváre poznačenej bojom. Hoci sme boli ďaleko od zámku, ďaleko od centra kráľovstva. A hoci som býval v dedine, o ktorej som si pôvodne myslel, že panovníka nemá... Nebolo to tak.
Naša dedina, ležala na kraji sveta, no spadala pod samotné veľké kráľovstvo.
To, ktoré mal pod svojimi bojovými krídlami on.
Ten, ktorý si ho celé pomaly podmaňuje. Bojuje vlastnými rukami, ktoré ma pokryté jazvami z bojov.  Bolo to o ňom známe. Pýcha nášho kráľovstva...

Kráľ Philip.