Syn svojho otca

Jedno telo, jeden duch, jeden rod

Toto nie je pocit, ktorý by som mala cítiť...

Toto nie je miesto, kde by som mala byť....

Toto nie je muž, ktorého si mám vziať...

Jedna z našich žien mi pripravovala horúci kúpeľ. Jej meno bolo Jolana. Bola to žena, ktorá poznala mojich rodičov už od útleho detstva. Žena, ktorá ma zajtra vydá za Sira Henryho.

Ani jedna z nás nechcela prehovoriť. 

Ani jedna nenašla tie správne slová.

Vliezla som do horúcej vody, ktorú mi ohriala nad ohňom. Kaďa bola malá, ale to mi v tej chvíli nevadilo. Zdravú ruku som namočila do vody, zatiaľ čo ranenú som nechala visieť von z kade.

V tej chvíli som zatúžila byť parou, ktorá sa jednoducho vytratí...
Tou, ktorú už nikdy nikto nenájde..

"Je mi to veľmi ľúto, Julie." Povedala Jolana. Do očí sa jej nahrnuli slzy a nemohla pokračovať. 
Pokrútila som hlavou. "Môžem byť..." začala som, ale hlas sa mi lámal. Dopriala som si čas, aby som sa pred ňou nezosypala. Zhlboka som sa nadýchla a skúsila to znova. "Môžem byť rada, že je o mňa vôbec nejaký záujem," povedala som a popritom nadvihla ranenú ruku.

Látka na nej sa znova zafarbovala do červena. Každý pohyb s ňou mi ranu narušil a uvoľnil pramienok krvi.

Odkedy mi to však  mama ošetrila a ranu vypálila... odvtedy to bolí menej.

Jolana si prikryla ústa prstami a pokrútila hlavou. Zrazu sa zvrtla a čupla si ku mne. 
"Niečo vymyslíme," zašepkala zlomene. Stisla som jej ruku a prikývla. 

Hoci som vedela, že moje šance na útek či zbavenie sa svojej povinnosti sú mizerné.

Má armádu...

Má silu...

Má moc...

Dokonca má aj obe ruky....

Mne neostali už ani tie....

Jediné, čo mi ostalo je prísaha. Prísaha nášho ľudu, ktorú zajtra musím povedať.

Niečo vo mne sa zlomilo.

"Čo iné som mala povedať, Jolana.." Vyhŕkla som. Svoj vlastný hlas ma prekvapil. Akoby som to ani nepovedala ja.

Nechcela som sa jej sťažovať....

Nechcela som jej ukázať svoju slabosť...

Ale nedokázala som byť viac ticho.

"Čo iné som mala povedať..." rozplakala som sa. Hlas mi zlyhával. Jolana na mňa ľútostivo pozrela a pohladila ma po vlasoch. "Urobila si to najodvážnejšie rozhodnutie..."
"Čo ak nás aj tak zabije?" 
Jolana stisla pery a napokon jemne mykla ramenami. "Získali sme o jeden večer viac a to musíme brať ako dar..."

Dívala som sa jej do tváre, tej, ktorá ma sprevádzala životom. Spomenula som si ako som s jej synom Oliverom trávila všetok svoj voľný čas. Odjakživa nás moji i jeho rodičia plánovali zosobášiť.... to sa ale nestalo. Oliver zomrel v bitke s kráľovým vojskom a ja sa mám vydať za muža, ktorý ma zabije hneď ako získa, čo chce.

Aké by to bolo byť jeho ženou?

Jolana sa zdvihla a napravila si sukňu. "O chvíľu ma tvoja nová stráž odtiaľto vyhodí, takže by sme sa mali poponáhľať.

Mala pravdu.

Len čo mi pomohla umyť sa a zviazať mokré vlasy do dlhého vrkoča, vošli vojaci Sira Henryho. Namiesto požiadania o odchod, ju jednoducho schmatli za ruku a vytiahli ju von z chatky.