Syn svojho otca

Tak blízko

Holden:

Les bol temný skoro tak isto ako moja myseľ. Nedokázal som myslieť na nič iné iba na ňu.

V mojej predstave sa jej však nohy nehojdali vo vzduchu.

V mojej predstave jej oči neopúšťal život...

V mojej predstave...

Julie, toto si si nezaslúžila...

Hrudník mi oťažel. Cítil som ako  ťažko dýcham a uniforma mi to ešte viac komplikovala. Bol som uväznený.

Uväznený v tejto pozícií.

Pozrel som sa na kráľa. Nevšímal si ma. Po celú cestu sa díval von oknom. Medzi obočím mal vrásky a jeho tvár bola zdobená jazvami, presne tak, ako aj jeho ruky. 
Díval sa niekde tam...

Mám pocit, že ich videl.

Že si ich prehrával v hlave jedného po druhom. Videl ich ako sa mu smejú a berú mu jeho pozemky, berú mu jeho pôdu. Videl ich.

Južanov.

Mám pocit, že tento muž nie je obyčajný kráľ.

Bol to šialený kráľ.

Je schopný urobiť čokoľvek. Vzal si ma do svojich služieb iba tak, mávnutím ruky. A prečo?

Lebo už nikomu nedôveruje. Vo všetkých vidí hrozbu. Robí rýchle rozhodnutia a unáhlené závery.

Šialený kráľ.

Cesta bola neznesiteľná. Hoci sme mali miesto na nohy, dostatok jedla či vody, nemohol som obsedieť. Počul som ako dýcha, počul som ako si niečo šepká sám pre seba uprostred noci. Skoro nič nenaspal. Skoro nič nejedol.

Šialený kráľ.

Čo ho ešte poháňa vpred. Je príliš starý na to, aby sa naháňal za bohatstvom. Je priveľmi vznešený na to, aby bol na bojisku.

To predsa králi nerobia.

Čakajú v teple svojich postelí na pozitívne správy.

"Zabili sme ich! Máte ďalšie kráľovstvo!"

Toto robia králi, alebo nie?

No toto bol Šialený kráľ.

Díval sa do tmy, nespal a nejedol.

Iba čakal.

A ja spolu s ním. 

Cítil som sa ako laň, ktorú som kŕmil u nás v lese. Bol som ostražitý presne ako ona.... akoby... akoby mal z ničoho nič zahlásiť.

"Zabite Holdena!"

"Zabite ho, chcem vidieť jeho odseknutú hlavu!"
No nemohol som ujsť. Nemohol som sa od neho, čo i len vzdialiť. 

Sledoval ma.

Sledoval ma a čakal, kedy to bude môcť zakričať.... Alebo nie?

Čo mu ide hlavou? Nad čím rozmýšľa? 

Čo chce dosiahnuť?

Po celé dni cesty nič nepovedal, bárs čo nepojedol a nenaspal....

Popravde som ani nevedel kam ideme, vedel som len to, že nejdeme v jednom zástupe. Rozdelili sme sa. V jedno ráno sa ozval poradca kráľa, ktorý sedel v našom koči. Tvrdil, že ísť v jednom zástupe nie je bezpečné a že ženy potrebujú byť na bojisku skôr. Vraj cesta zvrchu trvá iba o niečo dlhšie a je rovnejšia. Tiahne sa pozdĺž rieky, kde svieti slnko. Bude to pohodlnejšie a bezpečnejšie, sľuboval. Dolná cesta nie je stvorená pre náš koč. Stratili by sme rovnováhu a prišli o neho. Kone by si mohli dolámať nohy...