Syn svojho otca

Drahý Bože

"Drahý Bože, myslím, že nechcem veľa, myslím....

Nikdy som pre seba nič nežiadala,Nikdy som pre seba nič neprosila.Nikdy som nepýtala tvoju pozornosť, aby sa zamerala na mňa...Nebola som tak sebecká ako som teraz."

Nechcela som ho prestať bozkávať. Nemohla som ho prestať chytať a prstom prechádzať po jeho koži. Bol tu. 

Naozaj bol tu... Predo mnou. 

Opúšťala som ho s tým, že som nevedela, či ho ešte niekedy uvidím.

Nebola som si istá, či do zajtra prežije.

Nevedela som povedať, čo má v pláne sir Henry.

Bola som však názoru, že ani on sám to nevedel...

Alebo som sa mýlila?

Vrátila som sa nadránom. 

Slnko sa pripravovalo na svoju dennú službu a mesiac sa ukladal na spánok.

Opatrne som si ľahla vedľa sira Henryho. 

Hnusil sa mi.
Cítila som jeho kyslý dych i ťažké vzdychy... 
Keby som...
Keby som vzala prikrývku a pritlačila by som mu ju na ústa...
Premohol by ma?
Zdrapil by ma za ruku a potrestal?

Bolo mi jasné, že ak by som niečo také urobila a nepodarilo by sa mi to... zabil by ma.

Zabil by ma najhorším možným spôsobom, ktorý by mu napadol.

Dnes som sa cítila však inak ako po iné dni. 
Dnes som nevidela iba tmavú miestnosť, mlčanlivé ticho...
Videla som aj svetlo, ktoré prechádzalo cez škáry v drevách, počula som ranné rozhovory vtákov.

Keď som zavrela oči, videla som jeho.
Rukou som si prešla po horúcich perách, ktoré som mala jemne opuchnuté.
Usmiala som sa.

Sedeli sme vonku na mohutných drevách, ktoré slúžili ako lavice pri rovnako veľkých drevených doskách. 

Južania vedeli urobiť z nemožného zázraky....

Vedeli využívať dary prírody a prerobiť ich na všetko, po čom zatúžili...

Bol čas obeda a južanské ženy nás obsluhovali, zatiaľ čo Henryho vojaci sa spamätávali zo včerajšej veselice. Sedela som vedľa Henryho tak ako včera. Dnes bol však menej výrečný ako zvyčajne. 

Nahovárala som si to, alebo mu došli nápady na nasledujúci postup?
Mal strach?

Pozrela som na mamu, ktorá sedela neďaleko mňa. Povzbudila ma pohľadom.
Jej pery sa skrivili do malého úsmevu, ktorý však rýchlo zhasol.
Henry sa oprel lakťami o stôl a pretrel si tvár. Nedívala som sa na neho priamo, to som si nemohla dovoliť.
Sledovala som ho nenápadne... ako divá zver, ktorá sa pripravuje na útok...

Môj jediný útok však bol iba zbierať informácie.
Čítať každý jeho jeden pohyb.

... zatiaľ.

Vedela som, že pred spaním sa rád prejde. Vedela som aj to, že ľavú ruku nedokáže zodvihnúť nad hlavu - pravdepodobne ide o nejaký úraz z boja. Vedela som aj to, že na pravej strane mu chýba zub. Zub statočnosti ako moja babka kedysi hovorila.

Keď sme boli malí, hovorili nám, že každý zub niečo prináša. 

Každý ti dáva nejakú schopnosť, tvoju silu a preto si ich musíš strážiť...