Syn svojho otca

Helen

Helen (matka Julie):

Sklamanie bolí.

To očakávané sa ti dostane pod kožu a pohltí ti myseľ.
Nevieš sa sústrediť na nič iné, iba na tú tupú neviditeľnú bolesť.
Tú neviditeľnú záťaž.

To nečakané ťa však úplne zničí. 

Vrazí ti do tela ako neviditeľný mrak a...
...ostane ti v každom kúsku tela.
Niekedy dočasne. 
Niekedy navždy.
Vyvoláva však otázky... 

Robím niečo zlé? 

A tie sú na tom celom vždy najhoršie...

Držala som sa za hrudník a uvažovala nad tým, čo som práve videla.
Pred očami som mala toho chlapca...
Chlapca, ktorý...

Ach, Julie.

Chytila som džbán s vodou a v zlosti ho hodila do steny. Tak isto som porozbíjala aj ďalšie vzácne keramické predmety, ktoré mi darovali naše ženy. 

Bolo mi to jedno.
Na ničom už nezáležalo.
Veci sú len veci.

Vyčerpane som padla na kolená a rozplakala sa.
"Ako si to mohol dopustiť?" zašepkala som.
Objala som si telo rukami a ťažko dýchala. Dusila som sa vlastnými vzlykmi.
Pred očami sa mi ukazovali obrazy...
Obrazy, ktoré som si prehrávala toľkokrát, že som ich poznala naspamäť.
Pamätala som si každý jeden jeho pohyb.
Každú jednu mimiku jeho tváre.

Pamätala som si všetko.

Tak veľmi som sa snažila zabudnúť, no nedarilo sa mi to.

Chcela som ho zabiť.

Stále chcem.

Život za život.

Zaryla som si nechty do vlastnej dlane.

"Carsio mi!"

Prekliala som ja jeho alebo on mňa?

Čím som zhrešila, Bože?
Čím som sa previnila? ... Čím som si zaslúžila toto trápenie?

Oprela som si čelo o studenú dlážku...
Nemali sme tam ísť. 
Mali sme to nechať na našich ľudí... nemali sme tam ísť.
Keby sme tam nešli... keby sme ostali v dedine... ešte by bol stále tu.
Tu pri mne.

On by vedel, čo má urobiť, čo má povedať.

Mali sme ostať v dedine.
Mala som ho presvedčiť, že jeho pocit ho tento raz klamal...

Keby sme tam nešli, bol by tu...
Keby sme tam nešli, bol by tu a pomohol by mi.

Horúce slzy mi stekali po tvári. Skryla som si tvár do dlaní a nechala im voľnú cestu von.

Tak veľmi ju miloval...
Vždy chcel pre ňu iba to najlepšie... dal by za ňu život...

Bol to jeho osud?
Bol to jeho osud, alebo bol jednoducho na nesprávnom mieste?

Tak veľmi chcel kráľa Philipa zabiť.

A mal ho tam... 
Nechráneného a po dlhom boji raneného. Ležal zaseknutý pod kočom pripravený niesť zodpovednosť za svoje činy.

Mohol ho zabiť... mávnutím ruky. Všetkému by bol koniec. Mohli by sme žiť slobodne.

No vtom sa zjavil on.

Moje malé dievčatko...
Život jej priniesol toľko zla...
Ona si to nezaslúži. 

To ja!
Zober si môj život! Zober si môj pokoj a moje šťastie! 
Neber ho môjmu malému dievčatku...
Je tak mladá a zažila si veci horšie ako si viem predstaviť. 

"Ach, Julie," zaplakala som potichu.

Spomenula som si na jej zúfalstvo. Na jej bolesť... Spomenula som si na včerajší večer.

Trápila sa tak veľmi... trápila sa viac ako...
Trápila sa viac ako, keď prišla o ruku...
Trápila sa viac ako, keď prišla o svoju slobodu.
Julie sa utápala v zúfalstve, pretože... pretože si myslela, že prišla o neho...

Och, Bože.

Ako môžem?
Ako by som ju mohla obrať o to jediné, čo jej dáva svetlo v tomto temnom čase?

Ako by som jej mohla povedať...

Ako by som mohla toho chlapca....

Julie ostalo na svete iba jediné... nádej.
Nádej, pre lepší zajtrajšok a tou nádejou je ten chlapec...

Ako by som jej mohla povedať, že Hale zomrel jeho rukou?

Ako by som mohla pomstiť smrť svojho manžela, keď život jeho vraha je pre Julie jedinou nádejou?