Syn svojho otca

Najsvätejší zákon

Si predsa doma, buď šťastná. Nájdi si niečo, prečo máš byť šťastná.

Veď si tu predsa tak veľmi chcela byť...

Venovala si všetky svoje myšlienky tomuto miestu.

Týmto ľuďom...

Tak veľmi si chcela byť doma...

...a teraz...

Sedela som pri vyschnutom mieste, kde kedysi tiekla rieka.

Odrezali nás.

Využili všetkých poddaných, aby nás odrezali od nášho spôsobu života. No naši ľudia si cestu našli. Dažďovej vody bolo stále dosť, ba dokonca našli malý prúd rieky, ktorej sa podarilo vymámiť z hrádze vytvorenej kráľom. Malému prúdu rieky sa podarilo dostať až k nám a napojiť nás v týchto ťažkých časoch.

To či to nebol iba zámer a prúd neotrávili, sme mohli iba dúfať.

Sedela som tam a dívala sa na suché dno. Rieka tade neprúdila už pridlho... Telom mi prúdil hnev. Správali sa k nám horšie ako sa správali ku svojim zvieratám.

A to už je čo povedať...

Všetko si brali iba tak.

Kráľ si zmysel, že bude na hostinu dobytok... v ten večer ho dostal. Oháňal sa silou a tvrdým slovom, robil všetko, čo si zaumienil a jeho ľud mu na všetko pritakával.

Všetko dostal.

Bolo mu jedno, že kravy, ktoré v kráľovstve ostali sa nechovali na mäso. Bolo mu to jedno, nečakal kým jeho sluhovia privezú z inej časti kráľovstva iné... vzal si tie.

Odtrhol ich od svojich teliatok a zabil ich.

Lebo chcel.

Presne tak ako teraz.

Odklonil nám rieku, lebo chcel...

Chce nás vyhladovať na smrť. Chce nám vziať základné životné potreby....

Ale Južania sú múdri...

Nie z kníh... nie zo škôl....

Čerpajú informácie z jedinej matky múdrosti... a tou bola príroda. To oná nám všetko dáva a nič za to nechce. Nič, iba mier.

Starostlivosť.

Za svoje dary si však od nikoho iného nezaslúžila lásku a pochopenie... iba od nás.

Južanov.

Možno preto si malý prúd rieky našiel cestu k nám....

Možno preto prší v týchto dňoch o niečo viac...

Možno preto sú lesy tak husté, že sa dokážeme skrývať....

Si doma.

Si doma tak buď šťastná.

Nauč sa žiť s tým, čo ti ostalo.

Ukáž svojmu ľudu silu...

Ukáž im ju namiesto otca.

Pozrela som sa na tmavú oblohu, z ktorej sa na krátku chvíľu znova spustí dážď.

"Pomstím ťa..." zašepkala som so slzami v očiach. "Pomstím ťa a postarám sa o ich pokoj.... sľubujem.... Už nebudeme trpieť." Po tvári mi stiekli slzy.