Syn svojho otca

Jed

Julie: (hodinu pred slávnostným obedom)

Kráčala som vzpriamene, akoby som samú seba chcela presvedčiť o tom, že všetko je v poriadku. Kráčala som, akoby... akoby som si verila v to, čo robím.

Teraz je tá chvíľa. 

Odkladala som to pridlho.

Dnes kráľ umrie.

Prikradla som sa ku kuchyni a nazrela do nej. 

Tak, aby ma nikto nevidel.

Bol v nej zhon. Chystal sa obed pre tých najváženejších z kráľovstva. Všetko musí byť dokonalé.

Dokonca aj ja.

Teraz nesmiem zlyhať.

Servírovanie v kuchyni prechádzalo do svojho finále. Služobníci pobehovali a dorábali posledné úpravy na tanieroch. 

Ako na zavolanie z kuchyne vybehla slúžka, ktorá bola pridelená do kuchyne. Zhlboka som sa nadýchla a zakričala na ňu.

Buď silná a statočná!

"Hej!" zakričala som. V pol chodbe sa otočila. Neisto na mňa pozrela. Pribehla som ku nej a pokúsila som sa o úsmev. 
"Poslali ma, aby som ťa vystriedala. Vraj takto budú striedať postupne všetky...." vyhŕkla som na ňu. V tej chvíli som si uvedomila, že hovorím prirýchlo. Spanikárila som.

Určite mi neuverí.

"Bude..." začala som pokojnejšie, "bude to dlhá noc. Musíme sa striedať, aby to bolo dokonalé."
Dievča zneistelo. Neverila mi. Nervózne sa pohrávala s prstami. "Určite?"
Prikývla som. 

Ohrozovala som jej život a bola som si toho vedomá. Zabijú ju ako druhú. Hneď po mne. 
Dlhšie sa na mňa pozrela a potom prikývla. "Dobre. A kam mám ísť?"
"Do izby," povedala som rýchlo, "máme si oddýchnuť."
Prikývla a rozviazala si zásteru. Podala mi ju spolu s čepcom do vlasov. "O chvíľu sa roznáša jedlo. Máš pravdu, takáto špinavá by som tam aj tak nemala ísť." Usmiala sa. 
Po chrbte mi prešiel mráz. 
Bola veľmi pekná a oproti ostatným aj veľmi milá.
Krivo som sa usmiala aj ja. Zaviazala som si zásteru a zastrčila čepiec do vlasov. 

Prepáč mi. 

Vošla som do kuchyne, tak aby som nevzbudila pozornosť. Všetci v nej sa chaoticky pohybovali a podávali si taniere s jedlami. Vtom sa ku mne otočilo dievča a vrazilo mi dva taniere do rúk. 
Neprotestovala som. 
Dívala som sa na ostatných a snažila sa robiť to, čo oni. Postavili sa v dvojradoch ku dverám. Bola som nervózna. Obe ruky som mala plné, nedokázala som otráviť kráľovo jedlo.  

Akú som mala vôbec istotu, že ho obslúžim práve ja?

Ruky sa mi triasli. Stála som v zástupe služobníkov pripravená vyjsť z kuchyne. Nervózne som sa okolo seba obzerala.

Čo mám robiť?
V tej nervozite mi spadol tanier aj s jedlom na zem. Kráľovský porcelán zapišťal a jedlo sa roztrelo po podlahe.
"Dopekla!" skríkol niekto. 
"Prepáčte," zašepkala som, "vyšmykol sa mi."
"Nemotorná hlupaňa!" kričala na mňa žena, ktorá bola celá od múky.

Vymotala som sa z radu a postavila sa bokom. Oprela som sa o stôl, chrbtom k ľuďom a zhlboka sa nadýchla. V hlave sa mi prehrávali rôzne scenáre, zatiaľ, čo za mnou ľudia pobehovali a naberali jedlo na taniere. Rozmýšľala som tak rýchlo, až som sama nestíhala sledovať svoje myšlienky.  Nepatrne som vybrala zo sukne fľaštičku s jedom a nebadateľne som ju otvorila. Následne som si ju skryla v dlani palcom. 
Buď silná. Buď odvážna.