Syn svojho otca

Ranený Valentín

HOLDEN;

Bolo mi zle. Nebolo to vínom, nebolo to ani "očami" akoby mama povedala. Žalúdok sa mi dvíhal z iných dôvodov... Boli to obrazy...
Úkazy...

Pred očami som mal záhradníka, ktorému z tepny na krku vyteká lepkavá krv... Zateká do pôdy kvetov...tých, o ktoré sa kedysi staral... A to všetko...všetko iba kvôli mne.

"Holden?"
Vrátil som sa späť do reality. Princezná Marie sa na mňa zoširoka usmievala. Chytila ma za ruku a ťahala ma naprieč davom, pričom sa smiala ako malé rebelské dievčatko...

Koľko rebélie môže spáchať princezná?

Zastavila ďaleko od ľudí v tichej časti záhrady. Nečakane ma potiahla a prisala sa mi na pery. Zarazil som sa. Chcel som sa odtiahnuť, ale chytila ma za temeno hlavy a pridržala si ma.
Bozkávala ma náležito a vášnivo až som stratil dych. Jemne sa odtiahla, ale stále sme sa dotýkali perami.
"Ako pobočník sa staneš mojim mužom," potmehúcky sa usmiala. Nevedel som či z nej hovorí víno, alebo čaro tejto teplej noci.

Nechápavo som na ňu pozrel. "Ale ja..."
Priložila mi prst na pery. "Si pre otca najspoľahlivejší muž.... To je tvoja odmena."
Nahla sa ku mne a pobozkala ma znova. Tentoraz nežne a pomaly, potom sa priblížila k môjmu uchu a zašepkala.
"Ja som tvoja odmena."
Chytila mi ruku a priložila si ju na pevne stiahnutý prsník v šatách. Zmeravel som.
"A ty budeš môj muž."
Pozrel som jej do tej krásnej tváre.

Ja?!

Nemám modrú krv, nemám majetok, nemám nič...
Akoby som si mohol vziať princeznú?

"Som len obyčajný roľník" odsekol som zmätene.
Usmiala sa a krútila hlavou. " Nie, nie... to nie si! Ty nie si roľník!" To slovo zo seba vypľula s výsmešným úsmevom. "Si pobočník kráľa! Si druhý najdôležitejší muž krajiny!" Zašepkala nadšene. "Máš priazeň môjho otca" stíchla a pritlačila sa ku mne bližsie. Priveľmí blízko.. "A aj moju."
Nechápal som. Ničomu som nechápal. Stála predomnou nádherná žena, ktorá mi práve povedala, že ma chce za manžela. Bola tak krásna, až som neveril, že je skutočná. Chytil som ju za líce a pohladil prstom po tvári.

"Ste tak krásna..."
Usmiala sa. Oči sa jej rozžiarili. " A budem len a len tvoja..." Zašepkala.
Pustil som ju a odstúpil som. Zmätene na mňa pozrela.
"Ja..." Začal som, ale nevedel som ako mám pokračovať.
"Holden?" Opýtala sa nechápavo.
"Nemôžem Marie... Ja neviem poriadne ani kde som, nie to, kto som a čo chcem. Skoro vôbec sa nepoznáme..."
Jej tvár potemnela. Na tvári mala výraz, ktorý som na nej ešte nevidel. " Si pobočník kráľa... Ty si ma musíš vziať! Taký je zákon! Práve si...! Práve som....!"
Ukazovala raz na seba a raz na mňa. Rozhadzovala rukami a do očí sa jej nahrnuli slzy. Slzy hnevu.
Nespoznával som ju.
"Nepáčim sa ti?"
Pozeral som sa na ňu až priveľmi dlho...

Videl som to, čo som doteraz nevidel...

To čo sa vidieť nedá...

Pochopila to svojím spôsobom.
Po tvári jej stiekla slza.
" Vieš, kto ja som?" Vyštekla, "ako sa opovažuješ?!"
"Marie..." Začal som, ale skočila mi do reči. Zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa o úsmev. Pristúpila ku mne, veľmi blízko. Triasla sa.
"Neboj sa," povedala potichu a pohladila ma po tvári. Zadívala sa mi do očí tými jej, ktoré mali zvláštny náboj. "Som to najlepšie, čo ťa mohlo stretnúť, Holden."
Díval som sa na ňu nemo. Nevedel som, čo povedať. Pohladila mi prstom pery a odišla.

Osamel som.

JULIE;

Drhla som zo seba jeho v Holdenovej kúpeľni. My vlastnú nemáme. Umývame sa iba ráno pod dozorom Molly, aby sme nevynechali jediné miesto na koži...aby sme... Aby sme urodzeným nesmrdeli.

Čupela som vo vani a drhla sa jeho mydlom. Keby ma takto našli, dali by ma popraviť. Riskovala som všetko, len aby som ho už necítila.

Cítila som sa špinavá a zneúctená.
A tak neskutočne osamelá.

Potláčala som dusivý plač a drhla sa až dokým som kožu nemala začervenanú.

Stále som mala pocit, že nie som dostatočne očistená...

Už to nikdy nebudem ja...

Navždy budú na mne jeho odtlačky...

Rozplakala som sa zúfalstvom. Objala som si kolená a oprela si o ne hlavu.

Ako som to mohla dopustiť?

Do miestnosti niekto vošiel. Trhlo mnou tak, až som sa skoro prevrátila aj s vaňou.

Stál tam.

Bol len v košeli bez vrchnej časti uniformi. Motýlika mal rozviazaného a rukávy od košele vyhrnuté.

Jeho výraz... Mal ten výraz. Ten výraz nevinného jeleňa, na ktorého práve mieria puškou. Stál tam a díval sa na mňa. Nebol prekvapený, že tam som. Nerozhodilo ho ani to, že všade na zemi bolo porozhadzované moje oblečenie.

Jeho oči boli plné jeho vlastných problémov.

Moje nohy sa samovoľne pohli. Moje zúfalstvo sa pretavilo do túžby.
Moja osamelosť a potupa konali za mňa.

Po prvýkrát som zabudla... Na všetko a na všetkých.

Bola som len obyčajné dievča a on obyčajný chlapec, ktorý sa na seba tak chcene pozerali. Naše telá konali skôr ako naše zmysly.

Zodvihla som sa z vane a rozbehla sa k nemu.

Nechal padnúť uniformu s vyznamenaním, ktorú držal v ruke a namiesto nej, chytil mňa.

Skočila som mu do náruče a on ma prijal. Prisala som sa na jeho pery a rukami sa zahrabla do jeho vlasov. Zovrel ma silnejšie a podišiel so mnou ku dverám, ktoré zamkol, bez prerušenia bozkov. Odtiahol ma od seba tak prudko až som si myslela, že ma odmieta. Zadíval sa mi do tváre. Tá jeho bola osvietená iba mesiacom, ktorý sa dral do jeho izby. Jeho oči boli utrápené, ale v tej chvíli na svoje trápenie zabudol aj on.

Videla som to a on to musel na mne vidieť tiež.

Akoby zo mňa čítal. Prechádzal mi pohľadom po tvári a ja som ho nechala ponoriť sa do môjho príbehu.

Následne ma pobozkal tak vášnivo až sa mi zatočilo v hlave. Chytil ma za chrbát a pritiahol si ma ešte bližšie. Jeho košeľa nasiakla vodou z môjho tela, ale nikomu z nás to nevadilo. Položil ma na posteľ a ľahol si na mňa. Držal ma za tvár a neustále bozkával. Nikdy som necítila nič podobné. V tej chvíli som cítila iba jeho dotyky, ktoré mi nespôsobovali bolesť...

Tieto ma napĺňali...

Zmýval dotyky muža, ktorý mi ublížil a nahrádzal ich tými jeho.
Vášnivými, nežnými a tak... Tak chcenými.

Keď ma bozkával na krku, tužobne som vzdychla do tmy.

V tej chvíli to bolo iba o nás a o našej samote...

V tej chvíli to bola len Julie a len Holden..

Žiadna južanka a pobočník kráľa.