Syn svojho otca

Vzbura

Julie:

A hoci som vedela, že s Holdenom nebudem, chcela som to vedieť...
Chcela som vedieť, kam by ma vzal...
Chcela som vedieť, aký by sme mali dom..
Aké má rád kvety a čo by sme pestovali.
Chcela som vedieť ako by ma privítal, keď sa vráti z poľa...
Chcela som...

Chcela som Holdena.

Ako dlho si bude pamätať chuť mojich pier?
Ako dlho bude pri zaspávaní myslieť na mňa?

Keď som sa vrátila do koča, rýchlo som zabúchala Margaret na znak, že som to ja.

Raz dva.
Raz dva tri.
Raz.

Nevychádzala, no zabúchala mi naspäť.
Vedela, že je to nebezpečné vychádzať a preto to neurobila...
Musíme byť opatrné...
Za každú cenu.

Vedela som, čo ma dnes čaká a práve preto som nemohla obsedieť. Hýbala som si nohou do rytmu svojho srdca a nervózne obhrýzala nechty.

Musím vyčkať.
Musím čakať na správnu chvíľu...
Musím byť pokojná.

„Ráno je múdrejšie večera," hovorieval mi otec. „V noci vidíš zlo. Všetko je čierne, Jul. Všetko je temné... no ráno. Ráno je všetko presne také, aké to naozaj je. Je to len uhol pohľadu, Jul."

Ja som však do rána čakať nemohla.
Strach mi zvieral hruď, ale nenechala som sa zastrašiť.
Robím to pre nás...

No robím to aj pre neho.
Musí prežiť.

Nemôžem dopustiť, aby mi človek, ktorého neznášam, vzal človeka, ktorého tak milujem.
Henry... Henry musí zomrieť.

 A Holden musí prežiť a priviesť na tento svet deti na svoj obraz.
Bola som si istá, že keby boli všetci ako Holden, svet by bol krásne miesto.
Ľudia by boli k sebe milí a spravodliví.
Ľudia by boli tak milosrdní a...
Zovrelo mi srdce.

Nemohla som na neho takto myslieť.
Nemohla som si pripustiť, čoho sa musím vzdať.

„Dnes je ten deň... Dnes, Margaret, Južania povstanú."
Stolička sa jemne pohla, čím sa vytvorila malá škára.
„Si si istá, Julie?" Opýtala sa potichu.
Pozrela som jej smerom a prikývla som, hoci som si ani z ďaleka nebola istá. „Už viac nemôžeme čakať. Musíme zachrániť H..."
Počula som kroky, ktoré sa blížili ku môjmu koču a preto som rýchlo stíchla a stoličku silno zatlačila naspäť. Dvere od koča sa otvorili a v nich sa zjavil môj strážnik.
Dýchala som rýchlo a prerývane. Dych kontroloval mňa a nie ja jeho.
„Večera je pripravená," povedal a odstúpil od dverí, tak aby som mohla ja vyjsť prvá a on ma mohol nasledovať. 

Mala som pocit, ktorý mi nahováral, že niečo nie je v poriadku.
Ten pocit, ktorý sa skrýva vzadu v hlave a našepkáva, že sa  niečo stane.
Telo ovládne panika, pretože mu slepo verí...
Verí jeho hlúposti, jeho zbytočnému strachu...

Alebo bol oprávnený?

Práve tento pocit mi prúdil žilami ako studená tekutina.

Prihováral sa mi...
Buď ostražitá.

Pozrela som sa za seba a pohľadom skontrolovala stoličku.
Robím to aj pre ňu.

Kráčala som pred ním a snažila sa neísť prirýchlo, ale ani priveľmi pomaly...
Chcela som pôsobiť odhodlane a v prvom rade pokojne.
Objala som si telo rukami.
Alebo aspoň tým, čo z nich ostalo.
Pocit, ktorý som cítila, keď som si chytila odseknutú ruku tou zdravou, som nenávidela.
Nechala som ich padnúť popri telu.