Syn svojho otca

Prosím ťa, odpusť mi.

*Názov kapitoly venovaný čitateľom.*

Julie:

Každý z nás má nejaký cieľ. Niečo, za čím sa celý život naháňa...

Niečo, o čom toľko počúval...

Sprevádzalo ma to tak dlho až som neverila, že sa toho niekedy dožijem.
Príbehy o kráľovi, kráľovnej či kráľovstvách...

Príbehy o panovníkoch, o ich vláde... to všetko nám štiepili do duše už odkedy sme sa narodili.

Príbehy o princoch, kde jeden bol oheň a druhý ľad.

Jeden vraždil svojou aroganciou a svojím zamrznutým srdcom, zatiaľ čo druhý sa rozdával a chcel mier.
Snažil sa o mier s každým, kto sa cítil byť na druhom brehu. Vypočul si poddaných, rozdával im jedlo a zamestnával mužov, aby mali čím uživiť rodinu... Taký bol princ Harold.

Počula som to toľkokrát, až som začínala žiť v predstave, že ide iba o rozprávku, ktorou sa nás rodičia snažili prevychovať...

No teraz...

Teraz bola časť neho tu... tu pred nami.
Všetky tie príbehy, všetky tie nádeje o právoplatnom dedičovi...
To všetko bolo zrazu tu... na dosah ruky.

Južania cítili zmenu... cítili ju vo vzduchu, presne tak ako ja.

Boje začali smrťou otca Harolda a Lucasa. Kráľ Philip si vzal princeznú Camilu a začal uskutočňovať svoje tvrdé boje proti menšinám a ostatným kráľovstvám.

Ležali sme mu v žalúdku.

Vedel, že sa mu nepodriadime... vedel, že s jeho nástupom na trón sme nesúhlasili.

Bol samozvanec.

Začal vraždiť, vypaľovať, podmaňovať si krajiny i lesy. Bral si pôdu, mužov, deti a ženy. Mal pocit, že čokoľvek na tejto zemi patrí jemu.

Ocitli sme sa na úteku... úteku, ktorý trvá už priveľa rokov na to, aby sme v ňom pokračovali.

Vedela som, že vládou Henryho sme sa ocitli v rovnakej pozícií.

Ba dokonca horšej...

Len, čo sa dostane k moci, dá nás zabiť. Prinúti ľudí, aby nás našli. Bola som si takmer istá, že na nás vyhlási lov za finančnú odmenu.

Budú nás uháňať ľudia zbičovaní životom. Ľudia, ktorí sa chytia akejkoľvek príležitosti, len aby získali nejaké jedlo či polia pre svoju rodinu.
Nádej pre lepší zajtrajšok.
A takýchto ľudí je tu plné kráľovstvo.

Stál pred nami a my akoby sme zabudli, čo sme chceli urobiť.

Akoby to vôbec nebolo skutočné.

Holden:

Stál som pri rozpálenom ohni a vedľa mňa sedela mama. Utápala sa v slzách i v bolesti, ktorú jej spôsobovali popáleniny na nohách.

Moja mama... sedela tu pri mne.

V lese.

Tak ďaleko od nášho domova, že ani neviem povedať, či cesta tam by trvala menej alebo viac ako desať dní. Bola tu a prepaľovala ma pohľadom. Dívala sa do mojej tváre a snažila sa mi z nej vyčítať, čo si myslím. Hľadala v nej hnev a smútok... Hľadala v nej výčitky, ktoré som v tej chvíli aj naozaj cítil.