Syn svojho otca

Znovuzrodená

Julie;

Rodičia boli vždy môj vzor.
Vždy som ich slová brala za sväté.
Svoje myšlienky som neustále zatláčala do úzadia, pokiaľ sa nezhodovali s tými ich. Nahovárala som si, že všetko, čo povedia je pravda. Všetko, čo si myslia je skutočné. Presviedčala som sa o nesprávnosti svojich názorov. 
Sú skúsenejší... vedia viac.
Sú starší... musia mať pravdu

Nerozvíjala som svoju vlastnú myseľ. 
Nedávala som priestor svojej vlastnej intuícií.

Nerozkvitala som.

Až dokým som od nich neodišla. 
Až dokým som nenabrala odvahu a neuskutočnila svoj plán proti kráľovi Philipovi, ktorý sa ukázal ako správny.

Teraz som mala ten pocit znova.
Napriek názorom svojho ľudu, napriek názoru svojej matky. Cítila som to. 

Kľačala som pred človekom, pri ktorom mi srdce drvil žiaľ z jeho bolesti. 

Utrela som si stekajúce slzy.
Cítila som to.
Cítila som to hlboko vo svojom vnútri... cítila som, že robím správne.

Holden nie je zlý človek....
Vedela som to. 

Utierala som mu tvár i telo studenou vodou. Nič iné som nemala.
Nemala som prístup ku žiadnym bylinkám, nemala som nič, čím by som mu mohla pomôcť. Jediné, čo mi ostalo boli modlitby.
A preto som Boha až do skorého ráno prosila o navrátenie jeho sily a zdravej mysle.

Keď sa Henry vrátil z lovu, našiel ma v posteli, presne tak, ako by sa to na správnu manželku patrilo. Keď mi prikázal, aby som vstala a vyzliekla si šaty, zmeravela som.
Zmätene som sa na neho pozrela. Bol špinavý od krvi z lovu a v tvári mal výraz, ktorý mi napovedal, aby som poslúchla. 
Pomaly som sa postavila a ustúpila od neho. 
"Nepočula si?" zasyčal. 
Do oči sa mi vkrádali slzy a do žíl strach.
"Pre..prečo?"
Trpko sa zasmial. "Povedzme, že..." odmlčal sa a začal z ničoho nič znova. "Mal som tvrdú výchovu. Každý deň som žobronil o milosť a trochu lásky. Tie časy sú za mnou a ako vidíš, neuškodilo mi to. Stál sa zo mňa silný muž, ktorý vie čo chce...." vytiahol si kožený hrubý opasok z ľanových nohavíc a napol ho. "Myslím, že na teba boli rodičia priveľmi dobrí."
Pokrútila som hlavou. "To nemôžeš," zašepkala som.
"Môžem všetko, čo sa mi zachce."
"Južania..."
"Tí tu nie sú," skočil mi do reči. "Si moja žena a ja som ich pán."
Pribehol ku mne a pritlačil ma ku stene. "Už nie si taká odvážna ako vonku, čo?" 
Zdrapil ma za jemné pyžamo a strhol ho zo mňa. 
"Naučím ťa tomu, čomu ťa mali naučiť rodičia!" Schmatol ma za ruku a hodil ma na zem. 
Skôr ako som sa stihla brániť či schúliť sa, obtrela sa mi koža o nahý chrbát. 
"Neopováž sa mi ešte niekedy oponovať!" skríkol a zároveň ma znova udrel.

Koža jeho opasku zanechala za sebou ranu bolestivejšiu ako popálenie ohňom.
Cítila som horúčavu a zároveň chlad. 

Rán som dostala päť.
Po každej som hlasno zakričala a bolestivo sa skrútila. 

Bolo by ich viac, keby nebol vyčerpaný z lovu. 
Bola by som mŕtva, keby bol v plnej sile. 

Ťažko dýchal a tvár mu oblial pot.
Narovnal sa a zadýchaný prehovoril. "Dúfam, že ostaneš so zavretou hubou a toto sa nebude musieť opakovať." Pustil opasok na zem a obišiel ma na druhú stranu postele. "Som tvoj pán a ty neznamenáš nič. Ako moja žena, máš byť ticho a prikyvovať." povedal a vyzliekol sa. 
Nahol sa ku mne cez posteľ a chytil ma za bradu. 

Prinútil ma pozrieť sa mu do tváre aj cez to všetko, čo mi urobil.
Triasla som sa od bolesti i chladu. 
"Teraz si poď ľahnúť spať. Zajtra nás čaká ťažký deň." Priblížil sa ku mne a pobozkal ma.
Chcela som ho udrieť, uhryznúť... čokoľvek. 
Ale neostala mi na to sila.