Syn svojho otca

Zrada

Julie:

Bolelo to akoby mi niekto vytrhol z tela dušu. 

Akoby zomrela tá živá časť zo mňa a ostalo iba telo, v ktorom koluje krv.

Kráčala som okolo sluhov, ktorí sa tvárili zamyslene. V každom a jednom som videla možné nebezpečenstvo. Mala som pocit, že vedia.

Hoci sa na mňa nepozerali, vedeli.

Vedeli, čo sa stalo, vedeli kto som.

Chytia ma a zabijú. Odovzdajú ma kráľovi a ja skončím na gilotíne. Roztriasla som sa.

Určite ma už zháňajú. 

Hľadajú ma. 

Chytia ma a zabijú ma.

Cítila som ako sa mi trasú ruky. Zvieralo mi žalúdok a mala som pocit, že sa povraciam. Bolo toho na mňa priveľa. Prichytila som sa steny, lebo som pomaly, ale isto strácala vedomie. 

Moja duša chcela odísť. Odísť od tohto tela, ktoré bude čoskoro zabité. Ako slúžka si neplním povinnosti, čo sa považuje za zradu. Vzbura proti kráľovskej rodine. Príživníctvo. 

Oprela som sa o stenu.

"Julie?" počula som hlas, ale nič som nevidela. Hoci som mala oči otvorené, videla som iba tmu. Alebo som ich mala zatvorené?
"Si v poriadku?" 

Hlas sladký ako med. Ruky pevné ako skala. 
Och, aká som rada, že som ťa pred smrťou stretla. Že mi Boh dovolil okúsiť lásku.

Zobudila som sa do miestnosti ponorenej vo svetle sviečok.

 Keď som sa prudko posadila, z čela mi spadla mokrá látka. Taká istá, akú som mala obmotanú aj okolo zápästí. Uvedomila som si, že som ležala v posteli plnej mäkkých prikrývok a páperových vankúšov. Poznala som ich. Mojou úlohou ich bolo každé ráno upravovať. Na moje prudké zobudenie, sa zobudil aj on. Všimla som si ho, až keď ku mne pribehol. Ležal na zemi, zatiaľ čo ja som bola v obrovskej posteli, kde by sme sa zmestili aj šiesti. 

Pristúpil ku mne a chytil ma za čelo. 
"Bola si horúca..." povedal ticho. Sledovala som ho so zatajeným dychom. Vlasy mal postrapatené od ležania. Bol v rozopnutej košeli a mal ten... mal ten ustarostený výraz ako predtým. 
"Čo sa to stalo, Julie?" opýtal sa šeptom.
Do oči sa mi nahrnuli slzy. "Už nevládzem," odpovedala som mu rovnako potichu. Kúsok sa odo mňa odtiahol a pustil mi tvár. 
Bojovala som sama so sebou. 

Sedel tam, taký zraniteľný. Sedel tam a pozeral sa na mňa. V tej chvíli som mala pocit, že mu môžem povedať všetko. Chcela som sa mu ku všetkému priznať. 

Povedať mu to. 

Povedať mu kto som a čo musím urobiť. 

Bol taký zraniteľný a predsa tak mocný. 

Holden je predsa pobočník kráľa. 

Nemohla som mu povedať nič.

"Povedz mi, čo sa deje," vyzval ma.
Odvrátila som od neho pohľad a s plačom pokrútila hlavou. Povzdychol si. Nastala chvíľa ticha, ktorú prerušil on.
"Nechcel som ho zachrániť.." vyriekol odrazu.
Zmätene som na neho pozrela. Prešiel si po tvári. "Nechcel som ho zachrániť. Utekal som z bojiska. Utekal som, lebo som nechcel zomrieť, Jul," povedal znechutene. "Nie som ten za koho ma majú. Nie som vojak a hrdina už vôbec nie.... zabil som..." pokrútil hlavou a na chvíľu stíchol. "Zabil som toľko ľudí. Zabil som ich kvôli nemu... Zobral som životy ľudom, aby on mohol pokračovať v tom čo robil.... Pomohol som mu a on vypaľuje dediny. Zabíja deti a svojich ľudí odsúdil na smrť." Postavil sa a prešiel si rukou vlasy. Mala som pocit, že si ich od zlosti vytrhne. "To on dal zabiť záhradníka," vyhŕkol. "Ja...." začal a popri tom sa nervózne prechádzal, "ja... zamlčal som Thomasa. Nechcel som... nechcel som, aby mal kvôli mne problémy. Povedal som... že sa mi to stalo na záhrade... a on to zobral do svojich rúk." Zovrel ruky do pästí. "Keby som bol vedel... keby som vedel.... ja... do pekla!" Vrazil päsťou do drevenej skrine, v ktorej po jeho údere ostala diera. Zasyčal. Rýchlo som sa postavila a chytila ho za ruky. Prekvapene na mňa pozrel.
"Nie si zlý človek, Holden. Si len v zlej chvíli na zlom mieste." Oči sa mu leskli slzami. 
"Zajtra odchádzam na front."
Stiahlo mi žalúdok. Dívala som sa na neho, ale nebola som tam. 
"Odchádzam s kráľom a všetkými jeho poradcami, zverencami, dokonca povolal aj panovníkov jednotlivých častí.... odsúdil nás všetkých na smrť. Idú ich manželky a tak isto aj staré ženy z mesta. On... nikto z nich... nikto nevie ako sa brániť... všetci tam umrú..... vrátane mňa."
Rýchlo som zažmurkala a po tvári mi začali stekať slzy. "Nesmieš ma opustiť."
Ostal prekvapený, ale skôr ako čokoľvek povedal, pobozkal ma. 
Jeho pery boli horúce a mäkké. Chytila som ho za líce, na ktorom mal malé strnisko a pohladila ho prstom. 
Odchádza.
Odchádza on a odchádza aj kráľ...
Toto je koniec.

Skončila som.

Odtiahol sa odo mňa, no ešte stále bol veľmi blízko. "Utiekol by som, Julie. Tak veľmi rád by som s tebou utiekol a vzal si ťa za ženu. Žil by som hoci aj z čistej vody, len aby som bol s tebou. Všetkého by som sa vzdal, a to len kvôli tebe."
Keď rozprával dotýkali sa nám čelá. Plakala som, hoci som si povedala, že nebudem. 
Chytil mi tvár do dlaní a odtiahol sa. "Ale nemôžem," zašepkal. "Našli by nás a zabili mihnutím oka. Zabili by tvoju i moju rodinu..."
Pozrela som sa na neho a otvorila ústa. Moju rodinu chcú aj tak zabiť. Moja rodina... Ja...

Bola som pripravená priznať sa mu. Bola som... 

Ja, chcela som...

Na dvere niekto zaklopal a preto ma Holden rýchlo pustil. Zarazene na mňa pozrel a ukázal mi, aby som sa skryla do kúpeľne. Srdce som mala až v krku, ale poslúchla som ho. 
Podišiel k dverám a otvoril ich.
"Pane," Zdvorilo niekoho oslovil Holden.

Očami som prečesávala miestnosť. Hľadala som cestu von. Ruky sa mi triasli tak, až som si ich musela zovrieť.

"Prepáčte, ale hľadáme vašu komornú slúžku."
"Smiem vedieť, prečo ju hľadáte v tomto nočnom čase?"
Pozrela som na okno. Biely záves vial v jemnom vánku, ktorý prúdil do miestnosti. Vyskočiť som nemohla, lebo to by bolo to posledné, čo by som vo  svojom živote urobila.
"Prepáčte pane, ale máme za to, že sa vaša slúžka pokúsila o otrávenie kráľovskej rodiny."

Nastalo ticho.

Dych sa mi zastavil a srdce bilo na poplach.