Syn svojho otca

Plamene

Holden:

Žiť s vedomím, že to boli možno moje posledné chvíle života, bolo vyčerpávajúce.
Moja myseľ chcela spať, môj duch chcel utiecť, no moje srdce bažilo po Julie.

Držal som ju v náručí a hladil som ju po vlasoch. Ležala mi opretá o hruď a pokojne dýchala.
Myslel som si, že spí... no keď sa po chvíli ticha ozvala, vedel som, že jej myseľ je rovnako preplnená ako tá moja.

"Zabijú nás?" opýtala sa tichým vyčerpaným hlasom.

Chcel som... tak veľmi som chcel protirečiť.
Chcel som ju upokojiť a povedať jej, že je v bezpečí, ale... 
Nemohol som.
Nebola v bezpečí.
Nikto nebol v bezpečí.

"Urobím všetko pre tvoju ochranu, Julie." Povedal som pevným hlasom a svojimi slovami som si bol istý.

Zomriem pre ňu.
Zomriem, ak by mojou smrťou ona mohla získať život.

Zodvihla sa a oprela sa o lakeť. 
Pozrela sa na mňa. "Ty musíš byť kráľ, Holden. Ty nesmieš umrieť... Tvojím poslaním je byť na čele tejto krajiny."
Pokrútil som hlavou. "Vieš, že nie som kráľ. Vieš, že neviem byť kráľ. Nie som na to vychovaný, nie som pre to stvorený, aby som niekomu vládol."
"To najdôležitejšie je... aby si vedel, čo chceš. Tvoje srdce ti to povie, Holden. Tvoje srdce bude rozhodovať za teba." Zašepkala. 
"Čo ak zlyhám?" opýtal som sa po chvíli.

Naozaj som sa toho bál. Bál som sa toho, že ak sa nám aj podarí prežiť a ja budem mať zasadnúť na trón, čo ak ich svojimi rozhodnutiami sklamem? Čo ak pri prvom probléme zlyhám?

Posadila sa a pomaly sa ku mne priblížila. Prinútila ma pozrieť sa jej do očí a až po tom, čo si bola istá, že som myšlienkami pri nej, prehovorila.
"Zlyhali všetci pred tebou... Ty, Holden... ty si to najlepšie, čo táto krajina mohla mať."

Jej pohľad bol niečo, čomu som veril...
Jej hlas bol niečo, čo som dokázal počúvať.
Vnímal som ju, vnímal som ju aj vtedy, keď som nechcel.
Dostávala sa mi pod kožu aj vo chvíľach, keď som chcel byť iba sám so sebou.

Toto tá chvíľa ale nebola.

Chytil som ju za líce a pohladil ju po ňom prstom. 

Neodpovedal som jej. 

Nepovedal som jej nič, iba som sa ku nej natiahol a pobozkal ju. 
Nebránila sa. 
Bozkávala ma naliehavejšie. 
Prerývane dýchala a ja som sa poddal jej tempu. 
Sadla si na mňa obkročmo a pod jej nátlakom som sa posadil aj ja. Zovrel som ju okolo pása a vtom sa odo mňa jemne odtiahla, prešla mi prstami po perách. 
"Ak má byť toto moja posledná noc v živote... chcem byť tvojou."
Prebehol som jej pohľadom po tvári a následne ju pobozkal.
Nemusel som jej nič hovoriť. Bolo mi jasné, že z môjho konania pochopila.

Bozkávala ma na krku a snažila sa mi vyzliecť košeľu. Ja som robil to isté. 

Strhával som z nej šaty akoby boli v ohni. 
Akoby jej pokožke mali ublížiť.

A možno aj...

Bol to však oheň, ktorý nebol vidieť.
Bol to oheň, ktorý nás oboch spaľoval, no voľným okom nebol bádateľný.
Bol však pálivý ako samotné peklo.
Keď jej šaty ležali vedľa mojej košele, oheň nezmizol.
Boli to naše telá, ktoré boli v plameňoch.
V plameňoch chtiču a pokušenia...
V plameň pekiel, do ktorého sa takýmto správaním každú chvíľu dostaneme.