Syn svojho otca

Poddaní

Holden;

Cítil som, ako mi stekajú kvapôčky potu po chrbte. Sedel som vzpriamene, presne tak ako sa sedieť má. Díval som sa niekde dozadu.

Dozadu svojej mysle.

Predo mnou boli prázdne stoličky. Jedna patrila kráľovnej a druhá princeznej.

Sedel som vedľa kráľa, ktorý sa nepohol po celý čas odkedy sme prišli. Taktiež bol mysľou niekde inde. Miestnosť bola plná ľudí. Plná mužov v hodvábnych košeliach a vyzdobených uniformách.

Tí, ktorí boli na oslave princeznej sa vytriedili už len na tých najváženejších. Veliteľov vojsk, obchodníkov a v neposlednom rade poverených "panovníkov" jednotlivých častí kráľovstva. Hoci bola miestnosť plná ľudí, bolo tam ticho. Vzduchom sa niesol iba tichý šepot, alebo nepatrné cinknutie pohára. Muži mali však náladu veselú. Usmievali sa na seba a v tichosti si medzi sebou vymieňali historky z predošlých dní.

Bol som ako na ihlách. Nevedel som obsedieť na mieste. Potil som sa. Mal som toho toľko v hlave, že si s tým moje telo nevedelo poradiť.

Otočil som sa ku kráľovi a keď som chcel prehovoriť, všetci sa postavili. Zo starých huslí sa ozvala jemná melódia a do miestnosti vošli princezná s kráľovnou.

Toto bola jediná situácia, kedy mali väčšiu pozornosť ako kráľ...

Kedy sa všetci pozreli na nich namiesto toho, aby skúmali kráľa...

Jediná chvíľa, kedy boli niečo viac.

Jemne sa uklonili a podišli ku nášmu stolu. Keď im sluhovia pomohli s usadením, hudobníci stíchli.

Kráľ sa postavil.

"Ďakujem za vašu účasť na našich oslavách, stretnutiach či poradách. Viem, že už dávno ste mali byť naspäť na vašich pozíciach ďaleko od zámku. Veliť, riadiť a rozhodovať. Situácia je však zlá. Pred chvíľou som dostal správy o vypálení nášho vojska. Napadli ich nečakane, ale v plnej sile. Prišli sme o stovky mužov.... iba tak. Mávnutím ruky," odmlčal sa. "Majú viac mužov ako sme si mysleli... Majú väčšiu silu ako som predpokladal... Pomáha im samotná príroda!," Skríkol. Všetci zmeraveli. Kráľ si pretrel tvár. Vyzeral na viac rokov ako mal. Jeho tvár bola poznačená nielen jazvami, ale taktiež aj krvavými podliatinami z nedostatku spánku. Pod očami mal tmavé kruhy, no jeho oči... Jeho oči neboli vôbec také unavené ako celé jeho telo.

Bola v nich vášeň, odhodlanie a tak silná .... posadnutosť?

"A preto som sa rozhodol..." začal pokojnejšie, "všetci z vás, všetci čo tu sedíte, zajtra odchádzate do vojny a vaše manželky budú poskytovať zdravotné služby našim vojakom."

V tej chvíli sa farba z tvári vytratila nie len kráľovnej či princeznej, ale všetkým prítomným. Ticho v miestnosti sa zmenilo na hlasné nesúhlasné výkriky.

Jednou vetou ich pripravil o ich spokojné životy.

Životy na mäkkej, teplej, ustlanej posteli bez akejkoľvek špiny, smradu či nepohodlia.

Bránili sa, vykrikovali, nesúhlasili. V tejto chvíli stratili rešpekt. Išlo o ich životy a taktiež životy ich manželiek. Nikto z nich nemá skúsenosti s mečom či ihlou. Bolo im viac ako jasné, že raz, keď s týmto budú súhlasiť... zomrú.

Akú má šancu prežiť v boji vojak, ktorý nevie ako sa drží meč?

Akú šancu ma na útek žena, ktorej jedinou úlohou doteraz bolo reprezentovať svoju krásu?