Syn svojho otca

Klam...

Julie:

Po príchode vojakov sa oslavovalo.

Pilo sa víno a pieklo sa mäso. To všetko na počesť návratu Južanských vojakov. No tieto oslavy neboli tak celkom šťastné.

Sedela som vedľa Henryho, ktorý do seba lial už piaty pohár vína. Držal si ma pri tele, zatiaľ, čo moja mama sedela po mojom boku.

Pozrela som na ňu a uvidela jej smutný úsmev. Snažila sa pôsobiť šťastne, ale nedarilo sa jej to.

Hoci sa naši muži vrátili...
Hoci ich smrť obišla..
Tušili sme, že je im a zároveň aj nám stále v pätách.
Smrť, ktorá na seba prevzala podobu sira Henryho a jeho vojakov.
Nedôverovala som mu, presne tak, ako on nedôveroval mne.

No on bol stále vo výhode..
Jedna vec sa však zmenila...
Od návratu našich ľudí so mnou už nemohol zaobchádzať ako s nejakou handrou.
Bola som jeho ženou.
Mala som byť jeho uznávanou a rešpektovanou manželkou.

A tou som aj bola... ale iba pred očami Južanov.
Keď sa nikto nepozeral, stále si jeho ruka našla moje stehno a tvrdo sa mi do neho zaryli jeho prsty, stále si jeho tvrdý pohľad našiel môj pohľad.
Za každý môj pohyb, za každé moje slovo mi pohľadom naznačoval, že si to vyriešime v chatke. Bála som sa myslieť na to, čo so mnou urobí, keď budeme sami.

To, že ma potrestá, mi bolo jasné...
Pozrela som na svoj ľud.

Ženy, ktorým sa vrátili manželia, z nich nevedeli spustiť oči, či ruky. Túlili sa k ich uboleným telám a konečne našli oporu... tú, ktorú celé tie mesiace hľadali.

Dívala som sa na ich túžobne a zároveň tak pokojné pohľady.

Svoje šťastie konečne držali v náručí.
Ich životy, konečne začali dávať zmysel....

Pozrela som na sira Heryho, ktorý sa vedľa mňa hurónsky smial so svojimi vojakmi.
Toto nie je muž, ktorý mal sedieť po mojom boku...
Pocítila som maminu teplú dlaň na tej svojej. Otočila som sa k nej.
"Si v poriadku?" opýtala sa potichu.
Vedela, že nie som. Vedela, že prežívam svoju nočnú moru deň čo deň, stále dookola... rovnako ako ona.
Prikývla som a potlačila slzy do úzadia.

Klam...
Sťažovanie sa by nepomohlo jej a ani mne nie.

Zotmelo sa a vojaci Henryho spolu s ním obracali jeden pohár za druhým. Zatiaľ, čo naši ľudia sa pomaly vytratili do svojich príbytkov, títo našli potešenie na dne pohára.

To je všetko, čo im ostalo?
Mama mi pobozkala líce a zodvihla sa od stola. Naznačila mi, že mám ísť o chvíľu aj ja.
Vedela, že nemôžeme ísť naraz...

Venovala mi dlhší ľútostivý pohľad a nakoniec odišla v sprievode strážnika...
Tento raz však išlo o Južanského veliteľa.

Sedela som tam a chvela sa od zimy... alebo strachu?
Jediné, čo som počula bol ich smiech... prekrýval akékoľvek nočné zvuky prírody... nepočula som sovy, nepočula som cikády...

Všetko to, kvôli čomu som ako malá ostávala hore až do zotmenia... všetko to, vzali.

Zodvihla som sa od stola, no jeho ruka ma schmatla skôr ako som stihla odstúpiť...
Vtom sa automaticky pohol jeden z Južanských vojakov smerom ku mne. Henry prižmúril oči a po dlhom zaváhaní ma pustil.

Srdce som mala až v krku.
Za toto dostanem ďalší trest.

"Pošlem s tebou strážnika," povedal tvrdo.
"Moja pani už strážnika má..." odsekol automaticky Južan.