Syn svojho otca

"Zabiť!"

Pravdepodobne som zaspal na zemi.
Pod mojou hlavou sa vytvorila malá kaluž krvi. Keď som sa posadil, zakašľal som a vypľul ťahavé krvavé sliny.

Vyštveral som sa na nohy a snažil sa napraviť si stuhnutý chrbát.
Dopekla..
Bolel ma celý človek. Nahol som sa nad vedro s čistou vodou a poumýval si tvár. Voda ma pálila akoby som sa umýval s tou morskou.
Zaskučal som. Keď som zodvihol hlavu a uvidel svoj odraz, zmeravel som. Peru som mal natrhnutú a oko opuchnuté, lícna kosť na pravej strane mi začala pomaly modrieť.
"Máš sa obliecť na raňajky," povedala poza môjho chrbta.
Ako inak, nepočul som ju vojsť...
Keď som sa k nej otočil, nasucho preglgla.

Neprehovorila. Dokonca sa na mňa už nepozrela. Dnes som výnimočne nehovoril ani ja...

Keď mi pomohla pozapínať všetky gombíky na krásnej zdobenej uniforme, utrel som si spotenú tvár do utierky.
"Môžem im oznámiť, že sa necítiš dobre," zašepkala. Pokrútil som hlavou.
"Je mi fajn."

Keď som vošiel do krásnej žltej jedálne, všetky pohľady sa upriamili na mňa.
Ignoroval som ich.
Úctivo som sa poklonil a šiel na svoje miesto. Telo sa mi bolesťou triaslo, ale snažil som sa nedať to na sebe poznať.

Sledovali ma.

"Pozhovárame sa neskôr," povedal kráľ prísne. Bolo mi jasné, že naráža na môj zjav. Pozrel som na neho a potom naspäť do taniera.
"Dnes sa koná oslava, ktorú organizujem ja... Bola by som rada, keby ste sa zúčastnili..."
Jej hlas bol nežný, vznešený a presne hodiaci sa k jej postaveniu. Dnes mala oblečené svetlo modré šaty s dlhým rukávom. Blond vlasy mala začesané vo veľkej spone na temene hlavy.
Stratil som reč. Preglgol som nasucho.
"Rád," zachrapčal som.
Usmiala sa, no pohľadom neuhla.
Musel som to urobiť ja.

Nedokázal som sa ani poriadne najesť. Ledva som sa hýbal. Do jedálne niekto vošiel. Keď som pozrel smerom ku osobe vo dverách, prešla mnou zlosť. Stál tam Tomas. Uniformu mal inú ako ja... mala menej zdobenia a jej farba bola skôr do modra ako do čierna. No viac ako jeho uniforma ma zaujala jeho tvár. Pod ľavým okom mal modrinu a na líci dlhý škrabanec.

Aspoň niečo som na ňom zanechal...

Nepozrel sa na mňa.
"Prepáčte, že vás ruším, ale je tu ser Jonwel," jeho hlas znel trpko. Aj jeho výraz to hovoril...
Mal sedieť na mojom mieste a nie stáť vo dverách a hlásiť návštevy ako nejaký poslíček...

Bol si toho vedomý... a po včerajšku už aj ja.
Kráľ sa automaticky postavil a zavelil mi na povel. "Ideme."

Odsunul som sa od stola, čo najšetrnejšie k môjmu dobitému telu a uklonil sa dámam pri stole. Kráľovná Camila ma sledovala, akoby som sa mal každú chvíľu zvrtnúť a prebodnúť ju mečom...

V jej pohľade bolo niečo... niečo, čo som nevedel prečítať.

"Povoláme aj obyvateľov, stiahnuť nemôžeme všetky vojská, pár sme povolali naspäť, no neprídu tak skoro," ozval sa Jonwel. Bol to starý muž, ktorý mal už veľa prežitého, prezrádzala to o ňom aj dlhá jazva cez ľavú stranu tváre. Zamyslel sa. "Tvoj plán sa mi páči, zbavili by sme sa ich behom pár mesiacov. Museli by kočovať, opustiť svoje domy a tým by boli pre nás zraniteľnejší..."
Kráľ stál otočený k oknu. Bol ticho. Ja som stál vedľa neho a snažil sa udržať sa pri zmysloch. Bál som sa ozvať. Bolo neskoro odvolať tento plán. Bolo neskoro povedať, že to nie je dobrý nápad. Povedal som to...

To, čo vyslovíme už nie je možné vziať späť...

"Princezná dnes robí oslavu oslobodenia... budú tu všetci podstatní. Všetci moji zástupcovia..," povedal kráľ, "urobíme schôdzu po prípitku. Požiadame ich o každé mužské ruky, ktoré mi právom patria. "
Jonwel prikývol, úctivo sa uklonil a odišiel.
Má ho prečítaného. Presne vie, kedy kráľ skončil a kedy má odísť. Obaja sú v podobnom veku, no o postavení na rovnakej úrovní sa tu nedá hovoriť. Jonwel je panovník jednej časti kráľovstva, no velí len v mene kráľa Philipa.
Je jeho zástupcom. Popritom ako s ním hovoril, zatínal ruky do dlaní, aby sa netriasol.