Syn svojho otca

Sme tu

Cesta bola dlhá a neznesiteľná. Rana ma svrbela a pri každom nadskočení koča mi látka na nej presiakla krvou.
Julie ledva prehovorila. Utápala sa vo vlastných myšlienkach...podobne ako ja
Neustále som však na ňu pozeral...
Raz si zapletala dlhé čierne vlasy, inokedy ležala s očami uprenými do stropu.
Vydržala tak ležať aj pol dňa.
Ticho medzi nami však nebolo trápne... ani neprijemné... Bolo...prirodzené.

Pri piatej výmene mesiaca za slnko som dni prestal rátať. Tak ako sa slnko zamieňalo za mesiac aj slnečné lúče dali možnosť oblakom a dažďu. V jednu noc blesky a hromy duneli rovnako silno ako konštrukcia koča idúceho cez kamenistú cestu. Kočiš uznal za vhodné zastaviť už skôr ako iné noci.
Cítil som, ako mi nabehla husia koža a zuby mi drkotali.
Nebol som však jediný.
"Doparoma," zanadávala Julie silným prízvukom. Pozrel som sa jej smerom do tmy. Nevidel som ju až dokým silný blesk neosvietil na sekundu koč.
Sedela skrčená v kúte a triasla sa zimou.
"Možno keby sme sa dali bližšie..." začal som nesmelo.
Blesk znova osvietil koč.
Dívala sa na mňa skúmavo ako mačka.
"Priveľmi lacné."
Trpko som sa pousmial. "Bolo by nám teplejšie..." zašomral som.

Nastalo ticho.
Nastala tma.

Po chvíli sa ku mne však nalepilo studené ľudské telo...
Cítil som jej dych na krku...
... jej trasúce sa telo na tom mojom.
Musel som sa prinútiť myslieť na niečo iné...
Nesmelo sa pritisla ešte bližšie a ja som na pár chvíľ zabudol.
Zabudol na všetko.
Bola tam len ona a ja.
V temnote a samote.

Keď koč jedno skoré ráno zastavil, trhnutie nás prebralo z ľahkého spánku. S Julie sme sa na seba zmätene pozerali.
Vtom ako spánok pominul, začali nám fungovať všetky zmysly...
Počuli sme hluk z námestia, ktorý bol však ďalej ako my...

Boli sme na mieste.
Boli sme na zámku.

Kočiš sa dal do hlasnej debaty s inými mužmi. Počul som ich tvrdé kroky na vyschnutej hline. Dvere od koča sa prudko otovorili. Julie bola nervóznejšia ako kedykoľvek doteraz... Videl som to.

Sme na mieste... Nikto nás cestou neprepadol... Nemala by byť uvoľnenejšia?

Vo dverách stáli traja chlapci asi v mojom veku. Oblečenie mali čisté a svojim spôsobom noblesné...
"Vitaj na zámku," povedal jeden z chlapcov nie práve najúprimnejšie.
Prítomnosť Julie odignoroval. "Vezmeme ťa do ošetrovne."
Julie rovnako ako ja čakala, kedy si ju všimnú a čo jej povedia.
Znervóznel som.
Vtom ju chlapcove oči našli. Zvraštil tvár.
"Čo si zač?" vypľul zo seba.
"Som zdravotná sestra," povedala roztraseným hlasom, hoci sa snažila znieť uvoľnene.
"Vystúp si," okríkol ju. Zneistela.
"Vystúp!"
Videl som ako sa roztriasla a pomaly vyšla z koča. Chlapec ju schmatol za vlasy a potiahol jej hlavu dozadu.
Vystavil jej tvár na slnko.
"Si robotnica?"
Neodpovedala a preto ju potiahol silnejšie.
Odštopol som sa od nosidiel.
"Tvoja koža je tmavá. Také špiny tu nemajú miesto!" sotil ju na zem.
Ostatní sa zasmiali.
Vyskočil som z koča tak rýchlo ako táto myšlienka v mojej hlave vznikla.

Rana ma pálila akoby mi niekto prikladal otvorený oheň na telo...

Už už ju išiel kopnúť, ale prudko som doňho strčil.

Intuitívne.
Bez rozmýšľania.

Až keď sa pozreli mojím smerom, pochopil som, že som si dovolil priveľa... Ich oči blčali hnevom. Chlapec sa vrhol na mňa, ale jeho kamaráti ho v poslednej chvíli zastavili. "Tomas," oslovil ho jeden z nich. Ustúpil som.
"Je to moja zdravotná sestra!" povedal som dôrazne, "zachránila mi život... Poslali ju so mnou z nejakého dôvodu. Jej ruky sú cenné v týchto časoch."
Najradšej by mi napľul do tváre, ale namiesto toho prikývol so zaťatými zubami. Odstúpil od kamarátov, ktorý ho zachytili a napravil si košeľu.
"Dobre. Nejdem si špiniť ruky... Ani s ňou a ani s tebou, ale nezabudni... Takých hrdinov ako si ty, tu už bolo veľa... Skončili vzadu za hradom v studenej hline..." Zapichol do mňa pohľad a potom sa otočil na odchod. "Jeho vezmite do ošetrovne a ju k Moly."
Julie sedela skrčená na zemi, zaprášená od suchéj pôdy, zodvihla na mňa pohľad.
Nedokazal som ho prečítať...
"Ošetrovňa je na poschodí vzadu, mal by si si ľahnúť," povedal jeden z chlapcov.

Neznelo to ustarostene, skôr odmerane.

"Zvládnem to," odsekol som a pomohol Julie na nohy. Triasla sa.
"Dávaj na seba pozor," zašepkal som.
"Viem sa o seba postarať," odsekla potichu ešte stále v šoku z toho, čo sa stalo. Pozrela mi do očí.

Je to typ človeka, ktorý aj keby visel na šibenici, tvrdil by, že je vo výhode v boji so súperom...

Dúfal som, že sa do tých očí nepozerám naposledy...

Povzbudil som ju pohľadom... Aspoň o to som sa snažil.
Otočil som sa na chlapcov. Jeden z nich mi naznačil kadiaľ mám ísť a ten druhý ostal s ňou.

Keď som odchádzal, neobzrel som sa...

Bál som sa, že si tým od osudu vypýtam posledný pohľad na ňu.

Alebo ona na mňa?

Vráti mi to.

Ten chlapec mi to vráti v čase, keď to budem najmenej očakávať.