Syn svojho otca

Rozhodnutia

*Niekedy z nás idú slová priveľmi jednoducho...
Akoby ani nič neznamenali...
Prázdne bezvýznamné  vzdychy.

Inokedy akoby sme ani nemali jazyk.
Myseľ pracuje...
Oči vidia...
Srdce cíti... no ústa...

Tie prekliate ústa, mlčia.*

Holden:

Nosil som telá, ktoré boli tak malé... tak krehké...
Opatrne som ich ukladal do mokrej zeme akoby... akoby čochvíľa mali skríknuť od bolesti...
Akoby sa mali znova nadýchnuť.

Čo sa s nami stane, keď zomrieme?
Kam ide naša duša?
Kam sa stratí naša tvár?
Kedy to všetko skončí... alebo azda neskončí?
Narodíme sa znova?

Ich duše to už bohužiaľ zistili...
Zistili to a nemajú nám ako povedať, kde sú...

Utápal som sa v myšlienkach a po tvári mi stekali slzy a pot. 
Južania kopali hroby pre svojich blízkych...

Pripravovali postele na večnosť svojím ženám a deťom...

Trhalo mi to srdce.
Nesnažil som sa neplakať , pretože som vedel, že by to moja duša nezvládla.

Vedel som, že na to som bol priveľmi slabý.

Južania boli silní a statoční vojaci... no stále to boli iba muži, ktorí milovali svoje rodiny.
Ich hlasné vzdychy sa niesli vzduchom a zvierali mi vnútro.

Bolelo ma to.
Bolelo ma to priveľmi na to, že išlo o údajných nepriateľov.
Bolelo ma to priveľmi na to, že som nebol Južan...

Zotrel som si z tváre blato chrbtom ruky a poobzeral sa okolo seba. 

Mesiac osvecoval mokré tváre Južanov. Odrážal sa im od kropajov potu či sĺz.
Osvecoval však aj tie... aj tie, ktoré ležali v mäkkom bahne.

Už navždy.

Rozbehol som sa od nich preč, ale dážď, ktorý sa lial z oblohy už niekoľko hodín, mi to nedovolil. 

Dokonca aj príroda sa s nimi lúčila...

Nohy sa mi šmýkali v bahne, ktoré mi nedovolilo dostať sa cez kopec. 
Zahrešil som.
Znova... a znova...
Plakal som a nadával som na mokré bahno a dážď, ktoré ma nútili ostať tam.
Ostať a počúvať ich nárek.
Pozerať sa na ich tváre plné bolesti.
Zosypal som sa.
Ponoril som kolená i ruky do bahna a porazene zvesil hlavu.

Vtom sa zvukom začal niesť mohutný spev.
Hlasy, ktoré bili silnejšie ako zvony kostola...
Spievali jednohlasne.
Spievali ťahavú pochmúrnu pieseň, ktorej slovám som nerozumel.
Nabehla mi husia koža.

V jednej chvíli však prestali.

"Boli sme, budeme a aj sme deťmi tejto zeme," ozval sa hlas, ktorý ma prinútil otočiť sa.
Južania stáli pri hroboch svojich blízkych so sklonenými hlavami.

Pri tom množstve hrobov, ktoré sa rozprestierali predo mnou, mi zvieralo žalúdok.

Julie stála niekde v strede... videl som jej svetlé šaty, ktoré boli však špinavé od blata.
Vlasy mala zmočené a lemovali jej tvár. "To, čo z nej berieme, jej musíme vrátiť..." odmlčala sa. Hlas sa jej triasol plačom, no nenechala sa umlčať. "To, čo si požičiame, musíme splatiť dvojnásobne..." Povedala a utrela si slzy, ktoré jej tiekli po lícach. 
Videl som na nej ako sa premáha, videl som ako bojuje sama so sebou.