Syn svojho otca

Tlkot srdca

JULIE;

Kráčala som vzpriamene a neotáčala som sa.

Už mu nemám, čo povedať...!
Verila som mu...
Tak dlho som sa presviedčala, aby som to nerobila a aj tak som poľavila...

Mala som ho nechať zomrieť...

Mala som ho nechať zomrieť, keď som na to mala príležitosť.

Rozdúchal ma ako oheň... Prebil ma ako búrka dlhé suché obdobie...

Dal mi nádej, že na tomto svete je niekto... Niekto kto je ... Iný.

Bola to však lož.

Zo záhrady sa niesla hudba... Bola to však iná hudba než tá, ktorú mám rada...
Toto bol iba prázdny zvuk...
Ľudia, ktorí ho vydávali, ho naozaj necítili.

Keď som prechádzala chodbou, zo salónika som započula hlasy.
"Je to šialené..." rozčuľoval sa jeden z nich. Šepkali...
Spomalila som a keď som zistila, že za mnou nikto nie je, zastavila som.
"Chce ich vyhubiť... Ale namiesto nich, pochová nás! Neostanú nám žiadni muži, nebude mať, kto pracovať na poli... Ženy pomrú hladom a tak i deti..."
"A čo si mu to nepovedal?!" zasyčal na neho.
"Ako by som mohol?!"
Buchol do stola. "Dopekla! Veď je to kráľ... Mávnutím ruky by ma dal zabiť..."
Podskočila som.
"Nezničím túto krajinu kvôli malému južanskému ľudu!"
"Je to však jeho krajina..."
"...Vtom prípade musíme..."

"Slúžka!" zakričal niekto spoza mňa. Bola to kráľovná Camila. Srdce som cítila až v krku. Snažila som sa pôsobiť prirodzene.

Silno som pochybovala o tom, že mi to vyšlo.

Rozbehla som sa za ňou aj s košom plným špinavého prádla.

Uklonila som sa.

"Čo robíš tak neskoro na chodbách?"
"Ja... Prepáčte.. Dnes nestíham..."
Zvraštila obočie. Vyzerala byť unavená... Veľmi unavená.
Pretrela si čelo. Na chvíľu zvraštila tvár a zrazu odpadla...
Odhodila som kôš s bielizňou bokom a zohla sa k nej.
"Pani kráľovná?"
Jemne som ju čapkala po líci.
"Pomôžte mi!" zakričala som. "Potrebujem pomoc!"
Zohla som sa naspäť k nej, ale nepreberala sa.
"Pomôžte mi! Skríkla som. Konečne ma počuli strážnici, ktorých kráľovná Camila od seba zjavne odohnala.
Pribehli k nej a vzali ju na ošetrovňu.

Bežala som popri nich a na ošetrovni sa chytila hlavného slova.
Keď sa konečne prebrala, naplo ju na vracanie. Jedenkrát... Druhýkrát... Keď sa vyvracala po tretíkrát a vyzerala, že už viac zo seba nemá, čo dať... Podala som jej pohár vody.

"Chcem ísť do svojej komnaty... Svojej samotnej!" zavelila.
"Bolo by lepšie, keby ste..." začala jedna zo zdravotných sestier.
"Nie!" okríkla ju. Pozrela na strážnikov a a prikázala im ju tam vziať.
"Potrebujeme vás skontrolovať," povedala som s pokorou. Zamyslela sa.
"Pôjdete so mnou."

Kráľovnej pomohli jej komorné z veľkých šiat a uložili ju do postele. Hneď nato ich poslala preč. Ja som stála v rohu a rozmýšľala som, či na mňa nezabudla...

"Som v poriadku, môžeš ísť..."
Nezabudla.
"Mohla by som vám aspoň skontrolovať základné funkcie?"
Ostala ticho a preto som sa odvážila k nej pristúpiť. Priložila som jej prsty na zápästie a kontrolovala tep. Neskôr teplotu, dýchanie a napokon som sa odvážila k nej ozvať.
"Mohla by som vás odkryť?" zamrmlala som. Zmätene na mňa pozrela. Na tvári sa jej pohrával tieň plamienka od sviečky.
Jemne prikývla a sledovala každý môj pohyb.