Syn svojho otca

Našli sme ho

Julie:

Obklopovala ma tma.
Cítila som rôzne emócie, no to najsilnejšie, čo mi prechádzalo telom bol strach.
Pokožku mi spaľovala jeho horúčava, no cítila som aj niečo iné... v mojom vnútri bol chlad.

Prázdnota.

Srdce mi zvieral žiaľ, ale tak isto aj láska.

Ako môže človek v jednej chvíli cítiť toľko lásky a smútku zároveň?
Ako môže moja myseľ bdieť a zároveň spať?
Ako môže moje telo vyčerpane ležať v jeho náručí a zároveň sa triasť v silných bolestiach?

Ako môžem žiť na tomto svete bez svojej mami?

S Holdenom sme sa nerozprávali.
Nemali sme dostatok energie na to, aby sme čo i len otvorili ústa, nie to vydali zo seba nejaký zvuk. Ležala som opretá o jeho hruď a on ma pevne držal.

Jeho zovretie však povolilo, hneď ako zaspal.

Pomaly som rozlepila oči.
Boli sme zalezený hlbšie v diere, no zatúlaný lúč svetla si našiel cestu až k nám.
Noc sa vymenila za deň.

Nechcela som sa pohnúť, aby som nezobudila Holdena. Veľa sme toho nenaspali a každá sekunda spánku je v tejto situácií viac ako dobrá. Vedela som, že ak opustíme túto dieru, znova začne boj o naše životy. Boj, ktorý však nikdy neskončí.

Nevedela som si predstaviť, kde je Henry so svojou družinou. Nedokázala som ani odhadnúť ako sa zmenili jeho plány.
Bol nevyspytateľný.
Bude sa pokúšať nájsť nás, alebo si poradí sám?
Vymyslel si nejaký náhradný plán a bude predpokladať, že sa v tomto lese stratíme a umrieme od hladu?
Alebo si myslí, že nás stihol zabiť oheň?

Niečo mi však hovorilo, že sa Henry tak rýchlo nevzdá.
Nebol to typ človeka, ktorý by sa vzdal svojho plánu, ktorý by nechal svojich zajatcov utiecť.
Bola som si takmer istá, že nás nechal sledovať svojimi mužmi.

A mala som pravdu...

Keď sa pôda nad nami začala ozývať pod ťažkými krokmi, zmeravela som. Dych sa mi zasekol v krku a cítila som ako mi stiahlo žalúdok. Roztrasenú ruku som si zovrela medzi kolenami a snažila som sa ustáliť svoj divoký dych.
Bála som sa, že sa pohnem a započujú nás.

Holden ma zovrel pevnejšie a preto som vedela, že ich počuje aj on.

Kroky.
Ťažké kroky, ktoré sa niesli nad našimi hlavami.

Bolo ich priveľa.
Boli priťažké...
Bolo nemožné ich umlčať.

S Holdenom sme vedeli, že nad vojakmi Henryho nemáme šancu zvíťaziť.

Pod ich váhou sa nad našimi hlavami začala uvoľňovať hlina, ktorá nám v malých kúskoch padala do vlasov.

V ušiach mi dunelo.

Pred očami som mala meče a nože pripravené vziať mi život.
Cítila som okovy na rukách a silné údery Henryho na svojej pokožke.

Cítila som bolesť, ktorú som ešte cítiť nemohla.

No tá predstava bola taká skutočná, až som jej uverila...

Kroky stíchli.
Nemohli ešte odísť.
Nemohli sa tak rýchlo vzdialiť...
Nemohli...

Boli tu.
Našli nás!
Vedela som, že nás našli.
Cítila som to.

Rukou som si pomaly zakryla ústa.