Syn svojho otca

Julie

Julie;

Zatiaľ, čo mi uši napĺňal hlasný krik nášho ľudu, moje srdce zapĺňal strach. Bála som sa tak veľmi, až sa mi triasli ruky, ktoré som si skrývala medzi stehnami.

Našli nás.

Čupeli sme v hlbokej vlhkej diere vykopanej v zemi, ktorú pre nás pripravil otec. Bola úzka a blato z jej strán sa mi lepilo na telo.

Roztriasla som sa.

V úkryte so mnou bola aj mama, no tá sa oddávala modlitbe. Oči mala pevne stisnuté a v ruke zvierala mokrú hlinu. Prosila Boha a pomoc.

Kedykoľvek sa mi z hrdla vydral plačlivý zvuk, napomenula ma pohľadom.

Človek by povedal, že smrť sa nedá počuť. Ale ja som ju počula... stále ju počujem. Prenasleduje ma celý život. Niekedy ma nežne pohladká, inokedy ma len obíde, no ja viem, že je tu.

Tu pri mne.

Dokonca aj teraz.

Nakláňa hlavu a pozoruje ma. 

Uvažuje či nás prezradí?

Má v pláne nás prezradiť a vojakov naviesť do našej malej skrýše?

Mama si nechtami zarývala do dlaní, na ktorých sa jej pomaly tvorili malé kropaje krvi. 

Pozrela som znova na smrť, no bola preč.

Vojaci nás tentokrát nenašli.

Pamätám si, ako som sedela v koči v strede cesty. Nebolo to tak dávno. Otec so svojou družinou pochovával našich ľudí, zatiaľ, čo mama so ženami sa za nich modlila.

Ja som to nedokázala.

Nemohla som sa pozerať na plačúce manželky či manželov, ktorí prišli o svoju polovičku. Sedela som v koči a rukami som si objímala kolená. Snažila som sa z hlavy vytlačiť obrazy mužov kráľa, ktorí ich zabili. Tích, ktorí ich mučili a zabávali sa na ich utrpení. Niekoľko mŕtvych tiel našich žien sme našli nahé v lese.

Naháňali ich, zneužili a následne zabili. 

V tej chvíli som si sľúbila, že to tak nenechám.

Keď mali starší v tú noc poradu, počula som ako hovoria o kráľovej družine, vymýšľali plán ako sa k ním dostať. Hovorili aj o právoplatnom kráľovi. Pohrávali sa s myšlienkou, že tam niekde je. Že žije. Nikto podľa nich nemal väčšie právo na trón ako dieťa nastávajúceho kráľa Harolda. Hoci sa hovorilo, že je nemanželské. Vydali sa ho hľadať. Pár mužov od nás bolo poverených, aby ho našli a ochránili. Predpokladali, že ho hľadajú aj kráľovi muži a mali pravdu.

Naši muži, ktorí sa odhodlali ho hľadať, nám posielali správy prostredníctvom havranov. Bolo to nebezpečné, ale bola to jediná možnosť komunikácie. Oznámili nám, že sú v pätách skupine kráľových mužov, ktorý ho hľadajú.

Načúvali ich rozhovorom ako koruny stromov. V tomto sú južania silní. 

Písali nám, že sú blízko, teda to si mysleli kráľovi muži. Že majú dedinu, v ktorej žije. Boli pripravení ho zachrániť. Boli pripravení ho vziať so sebou k južanom a rozniesť o ňom príbehy. Presvedčiť ostatných na vzburu. Ostatné podmanené kráľovstvá sa báli postaviť sa kráľovi. 

Spochybňovali túto historku. Považovali ju za výmysel.

No keby sme ho našli....

Keby bol po našom boku...