Syn svojho otca

Páľava

Julie:

Akoby sa pre mňa zastavil čas.

Všetci ostatní sa však hýbali.
Všetci sa tvárili, že sa práve nestalo to, čo sa stalo.
Každý sa tváril, že je všetko v poriadku.
Každý okrem mňa.

Môj mozog mal toľko práce s mojimi myšlienkami, že nevedel ako sa hýbe nohami.
Stála som tam s očami upretými na jej mŕtvom tele.
Zažmurkala som a dúfala, že ten obraz sa zmaže.
Žmurkala som rýchlo, aby sa tak stalo čo najskôr. No namiesto toho, aby sa jej mŕtve telo vytratilo, sa môj zrak viac zaostroval.
Videla som jej do tváre.
Videla som jej prázdne oči, ktoré už nič nevideli.
Oči, ktoré sa už nikdy nepohnú mojím smerom.
Oči, ktoré ma už nikdy nepohladia svojím pohľadom.
Videla som telo matky. To telo, ktoré ma sprevádzalo celý život. Chránilo ma a poskytovalo mi domov.

Už nikdy nepocítim jeho teplo.
Jeho zovretie.

Dívala som sa na telo, z ktorého odišla duša.
Tá prekrásna silná duša.
Duša Južanky.

Mojej mysli sa vrátila časť sily.
Vytrhla som sa mu zo zovretia a rozbehla som sa k nej.

Tesne pri jej tele som stratila rovnováhu a spadla som na brucho.
"Nie!" zaplakala som a potiahla som sa k nej.

Blato podo mnou mi to umožnilo.

Akoby vedelo, že bez neho by som nenašla toľko sily a nedostala by som sa až k nej.

Doplazila som sa k jej telu skôr, ako ma zastavili.
Opatrne som ju chytila za líce.
Tak akoby to mohla cítiť.
Tak akoby sa mohla na mňa pod tým dotykom pozrieť.
"Mami," zašepkala som.
Dívala sa do prázdna a z krku jej vytekala krv.

Prstami som jej opatrne zavrela oči.
Zvieralo mi hruď, napínalo ma na vracanie a nedokázala som sa udržať ani na kolenách, no nechcela som sa na ňu prestať pozerať.

Nechcela som ju stratiť.
Pri myšlienke, že ju už nikdy neuvidím, som nevidela nič iba temnotu.
Tú temnotu, ktorú nepresvieti ani najjasnejšie slnko.

Henryho muž, ktorý ju zabil si kľakol oproti mne a usmial sa.
Pozrela som sa na neho ponad jej mŕtve telo.
Ponad telo mojej matky, ktoré práve pripravil o dušu.

Kľačal tam a opieral sa lakťom o jedno koleno. Usmieval sa na mňa a vychutnával si moju bolesť. Akoby... akoby som bola mláďa srnky, ktorú pripravil o matku a ono nevie, čo má urobiť...

Ale ja nie som mláďa srnky.

"Musím ju spratať ešte dnes," povedal šušlavým hlasom.
Cítila som ako mi telom prechádzalo niečo priveľmi horúce.
Niečo, čo ma spaľovalo a prebúdzalo mi myseľ.
Hnev, ktorý sa vo mne objavil som v takejto podobe ešte nepoznala.
Zvrtla som sa na nohách a skočila som na neho.

Skôr ako stihol zareagovať.

Držala som sa nad ním ako mačka. Pritlačila som ho k zemi a bez váhania som mu zatlačila oko.
Zatlačila som tak silno, až pokým som neucítila prasknutie a krv.
Tlačila som tak dlho, až pokým ma neudrel do tváre.