Syn svojho otca

Ako dym

Podlaha pod mojim krokom zavŕzgala, načo sa kráľovná strhla. Noha sa jej pohla z rámu okna a jej telo stratilo rovnováhu.

Myslela som si, že to neustojí.

Myslela som si, že uvidím jej vlasy a šaty viať vo vetre, keď bude padať.

Ona sa však druhou rukou stihla zachytiť okna a udržať sa.

Vlasy jej viali do tváre.

"Vypadni!" skríkla. Ustúpila som.

Srdce mi bilo ako zvon, ktorý bol primalý na moju hruď.

"Daj mi pokoj," hlas sa jej v polke vety zlomil do plaču.
Do oči sa mi nahrnuli slzy. Z jej i môjho vlastného zúfalstva.
"Všetko bude dobré, zašepkala som. Nebola som si istá, či to hovorím jej, alebo sebe.
"Všetko bude v poriadku," zopakovala som.
Pokrútila hlavou. "Vypadni odtiaľ," skríkla znova.
"Viem, čo vám je... to som ja... ja som vám to povedala," začala som nesmelo.
Ohrnula si z tváre vlasy.

Keď som videla ako sa pustila, aby si napravila vlasy, stiahlo mi žalúdok.
Zadívala sa mi do tváre. V tej jej bolo viac ako strach. Bola v nej bolesť a toľko neistoty....

"Všetko..."
"Nie!" skríkla a tým ma prerušila. Zúfalo krútila hlavou. "Nič nebude v poriadku," plakala.
Upriamila svoju pozornosť na zem záhrady.
Zem, ktorá bola z tejto výšky tak strašne malá.
"Nikomu som to nepovedala..." povedala som a opatrne sa priblížila ku nej.
Nevšimla si to hneď, pretože mi bola chrbtom. Keď sa však v jeden moment otočila a uvidela ma bližšie, zazmätkovala na okne.
Zodvihla som ruky dlaňami k nej. "Prosím, poďte dole.... my...my na niečo prídeme..."
Pokrútila hlavou a znova pozrela von oknom. "Som netvor!" zaplakala. "Mala som to urobiť už dávno!"
"Nie ste netvor..." povedala som, čo najúprimnejšie. Nebola som si tak celkom istá, čím je. Nepoznala som ju. Nevedela som, čoho je schopná.

O kráľovnej som nepočula skoro žiadne príbehy. Zatienil ju jej manžel a jeho diabolské činy.
"Ty nemáš potuchy, kto ja som!"
"Ste kráľovná, ktorá sa snaží byť dokonalá pre svoj ľud i kráľa. Ste matka, ktorá vychovávala svoju dcéru a tá, ju teraz potrebuje. Ste žena, ktorá pod srdcom nosí dieťa!"
"Nie som ani jedno z toho!" skríkla s plačom. "To nie je dieťa!" zvrieskla na mňa. Pozrela sa mojím smerom.

Vlasy i šaty jej viali vo vetre. Jej tvár bola bledá a oči prázdne.

"Bude to monštrum, zašepkala, "presne tak ako jeho rodičia."
Stiahlo mi žalúdok. Za toto by bola zbičovaná a visela by na šibenici - týždne. Jej telo by slúžilo pre ľudí ako výstraha. Dôkaz toho akú majú váhu slova proti kráľovi a jeho rodine.

Dokonca aj keď ide o slová samotnej kráľovnej.

Tým, že mi to povedala, tým, že je schopná niečo také povedať nahlas.... som jej viac verila.

"Bude dobré pre nás oboch ak zomrieme."
"On za nič nemôže," vyhŕkla som bez rozmýšľania.

Bolo to len malé bábätko, ktoré sa ocitlo v jej tele. Nemohlo za hriechy svojej matky. Nemohlo za to! Prečo by malo zomrieť?! Kto jej dal tu právomoc zabiť ho?!

"To dieťatko za nič nemôže!" zvýšila som na ňu hlas, hoci som nemala. "Je to len dieťa!"

Vtedy sa v nej niečo zlomilo. Dívala sa na mňa akoby videla ducha.

Akoby.... akoby videla niekoho iného...

...Akoby som to nebola ja, ktorá na ňu hovorila.

Akoby práve nevidela iba obyčajnú slúžku.

Zadívala sa na mňa, no mala som pocit, že pozerá cezo mňa. Keď žmurkla, z očí sa jej pustili slzy. Nohy jej stratili na sile a kráľovná Camila uvoľnila kolená. Jej telo stratilo na rovnováhe a prehlo sa von oknom.

Prudko som k nej priskočila a schmatla ju za sukňu od šiat. Stiahla som ju do miestnosti tak náhle a silno, až mi telo skríklo od bolesti.

Dopadla na mňa, no hneď nato sa stiahla ku stene.

"Nemala si to urobiť!!" skríkla. Prstami si vošla do vlasov. "Bolo to len dieťa," zašepkala. "Malé dieťa."

Dívala som sa na ženu, ktorá sa utápala vo vlastných myšlienkach.

Akoby jej tam vkĺzli ako malé včely, ktoré jej nechceli dať pokoj. Trhalo ňou a horlivo plakala.
"Ja som ho zabila!" skríkla. "Počuješ? mala si ma za dobrú kráľovnú, ale tou ja niesom. Zabila som dieťa!"

Zmeravela som.

V hlave sa mi premietali rôzne príbehy o tom ako kráľovná zabila svoje dieťa.

Bol niekto pred princeznou Marie?

Zabila dieťa, ktoré v nej práve rastie?

A vtedy som stŕpla.

Dívala som sa na ženu, ktorá sa utápala v bolesti. V bolesti, ktorá ju sprevádzala dlhšie ako som na prvý moment predpokladala. Bolesti zo zabitého nenarodeného dieťaťa....

"Vy ste zabili dieťa kráľa Harolda." zašepkala som. Prestala sa triasť. Pozrela na mňa cez zaslzené oči.

Nepovedala však nič.

Je to pravda.

Presne tak isto ako príbeh, že kráľ Harold čakal dieťa so slúžkou.

"Nebolo to vaše dieťa..."
Pokrútila hlavou.
"Dali ste ho zabiť v tele matky."

Bolesť v jej tvári bola tak priveľká, až som sa musela odvrátiť pohľad.

Zabila ho.

Zabila následovníka kráľa.

....Môj ľud ho celé tie roky.... celé tie roky ho hľadáme zbytočne.

"Hľadala som ju," začala ticho, "chcela som jej poslať... chcela som jej dať nejaké peniaze...nenašla som ich. Hľadala som ich dlhé roky...." znova sa jej po tvári spustili slzy.
"Neviem či je Margaret na žive, ale chcela by som jej toho toľko povedať," zastonala. Pritlačila si ruku na hrudník.
Tak veľmi sa trápila. Nedokázala som jej však povedať nič. Nedokázala som jej konanie ospravedlniť.

Zabila dieťa.

Zabila ho vôbec zo žiarlivosti, alebo iba na základe toho, že mohla?

Milovala vôbec Harolda?

"Tamtomu dieťaťu ste šancu na život vzali a to rozhodnutie už nemôžete vziať späť," povedala som roztraseným hlasom, "neurobte tú chybu aj druhýkrát."

Dívala som sa na ženu, ktorá sa utápala sama v sebe celé tie roky, na ženu, ktorá si nedokázala odpustiť. Na tú, ktorá bola tak utrápená, že bola ochotná vziať svojmu dieťaťu život.

Ťažko som sa postavila na nohy a otočila sa jej chrbtom. Cítila som sa tak prázdne, akoby mi práve zhorelo všetko, čo som mala. Všetko, čo ma kedy poháňalo dopredu. Všetko to, čo mi dávalo nádej, že toto kráľovstvo bude lepším domovom.

Bola som pripravená odísť. Nechať ju tam so svojím rozhodnutím. S tým minulým, ale taktiež aj s tým, čo malo prísť. Otočila som sa pozrela sa na jej roztrasené schúlene telo. Telo bez duše.
"Dovoľte mu prežiť a potom si urobte, čo uznáte za vhodné," povedala som tvrdšie. V očiach som však mala slzy.

Slzy, ktoré vyjadrovali viac ako smútok.

Sklamanie.

Bolesť.

Hnev.

Všetko v to, čo som verila, sa vyparilo. Iba tak.... ako dym

Rozplynul sa v priestore a nechal ma tam samú....

.....Samú so svojim zlyhaním.