Syn svojho otca

Chlapec

Jediné, čo ma kedy držalo pri živote bol nejaký cieľ. 

Posolstvo.

Dôvod, prečo som tu. 
Teraz som ho nevedela nájsť. Nevedela som, čo je pre mňa dôležité.

Utiekla som pred smrťou.

Znova.

Stála tam a dívala sa na mňa.

Znova.

A ja som s krvavými a nevládnymi nohami ušla. Nestihla ma zdrapiť za ruku, nestihla ma dokonca ani osloviť... Utiekla som jej znova a ona má v pláne ma nájsť. Chytiť a stiahnuť ma tam, kam patrím. Doniesla som za ňou toľko ľudí, že som sa už na seba nedokázala pozrieť. Nedokázala som so sebou žiť. 

Chcela som odísť. 

Odísť s ňou a vzdať sa. 

Nehľadať svoje nové posolstvo.

Prinášala som len nešťastie. 

Čierny anjel smrti.

Čiary mojich dlaní boli naplnené krvou, ako mi v nich mohla mama ešte hľadať smer života?

Ako sa môžem vrátiť domov a pozrieť sa im do očí?

Som prekliata.

Čierny anjel smrti.

 Jej pravá ruka.

No tentokrát som jej znova utiekla...

Utiekla som a sedím vo voze. Moj osud je napísaný inak. Nemala som zomrieť na zámku... Nemala som dokonca zomrieť ani opustená v lese... 

Tak ako teda zomriem?

Ženy okolo mňa sa s prázdnymi pohľadmi dívali pred seba. Akoby ani neboli prekvapené situáciou, do ktorej sa dostali. Akoby ani neboli vystrašené. Boli iba...

Prázdne.

Tak veľmi prázdne až som nevedela, či v telá, ktoré som videla pred sebou v sebe skrývali aj nejakého ducha. 

Chcela som si objať kolená rukami, ale strážnici mi nedali dole ťažké okovy z rúk. Ťahala som za ne, ale nepomohla som si. 

"Ukáž, Dieťa," oslovila ma stará žena, ktorá sedela na opačnej strane voza. Ten od samého rána nadskakoval na veľkých kameňoch v úzkej lesnej ceste.  

Hýbali sme sa v dlhom zástupe vozov a koní už viac ako pol dňa.

Jej sa však elegantne podarilo preplaziť ku mne. 

Prázdne oči ju popritom sledovali, ale nič nepovedali.

Oprela sa vedľa mňa a zo sivých vlasov si vytiahla železnú sponu, ktorá mala ostrý koniec. 
Nesmelo som ku nej natiahla uväznené ruky. Ostrím špicom spony sa mi snažila uvoľniť zámok. 

Sledovala som ju s údivom. Jej vlasy boli sivé od začiatku korienkov až po ich koniec. Napriek tomu ich mala husté a zviazané v pevnom vrkoči. Tvár mala plnú vrások, no nevyzerala unavene. Bola priveľmi stará na to, aby tu bola. Priveľmi stará na to, aby vôbec stála na vlastných nohách a pracovala.
Pocítila môj pohľad a preto mi ho na krátku chvíľu opätovala.
"Veľa, Dieťa," povedala skleslo, "mám za sebou veľa zím."
"Prečo ste tu?" zašepkala som. 
Smutne sa pousmiala, no pokračovala v oslobodzovaní mojich rúk. "Pán kráľ potrebuje všetky ruky. Aj tie najstaršie."
Pokrútila som hlavou. "Nie je to spravodlivé."
"Nič, nie je spravodlivé, Dieťa. Naše životy patria kráľovi a on si s nimi môže robiť, čo chce. Môže ťa poslať do vojny, vziať ti majetok alebo popraviť ťa na gilotíne pred všetkými poddanými..."
Znervóznela som. 

To moja hlava mala ležať na nádvori s prázdnymi očami a ústami bez slov....

Pozrela na mňa. "Za čo máš tieto okovy, Dieťa?"
"Zradu," odsekla som ticho. 
Žena na mňa prekvapene pozrela. "Ukradla si im niečo?"
Pozrela som jej do starej tváre a uvažovala o jej vernosti kráľovi. Prežila ich viacero. Kráľ Philip nie je kráľom zase tak dlho. Čas jej predsa musel ukázať, jeho pravú tvár. Srdce túžiace po krajine a ruky špinavé od krvi. Či nie?
"Chcela som ho zabiť," povedala som sucho bez ohľadu na to, či som jej verila alebo nie. Povedala som to nahlas. 

Necítila som sa byť vinná. V tomto nie. 
Vinnu som cítila iba v prípade Holdena. 
Zaslúžil si vedieť, kto som.
Mal to vedieť.

Tancovala som s diablom tak často až som oklamala samú seba, že je to v poriadku. Oklamala som jeho, že som tým, čim nie som. Následne som sa ocitla v pekle a zo svojej hlúposti ostala prekvapená. 

Žena sa nervózne obzrela okolo seba, ale ostatné nám nevenovali pohľady.

I keď pozorne počúvali...

"Máš šťastie šťastie, že si stále tu," povedala po chvíli ticha. "Bola som svedkom hrozných veci, Dieťa. Veci, ktoré by si ty nechcela vidieť. Veci, ktoré ma prenasledujú do dnes," šepkala a popritom sa mi dívala do očí. V jej tvári sa zjavilo zdesenie. Oči sa jej zaleskli. "Kráľ Philip nie je dobrák a ani nebohý pán kráľ pred ním. "Pokrútila hlavou a znova sa venovala zámku. Po odmlke prehovorila znova.

"Všetci kričali, Dieťa," znova pokrútila hlavou a zvraštila tvár. "Všade bola krv... Bohovia buďte milosrdní..."

Zmätene som sa na ňu dívala. Nevedela som si vysvetliť jej zdesenie. 
"Bolo tam veľa plačúcich tvári. No i tvári radosti. Ľudia kričali a tešili sa jeho utrpeniu. Mali ho za zradcu." odmlčala sa. "Ja nie. Ja som mala princa rada."
"Princa?"
Pozrela na mňa a oči sa jej rozžiarili. Prikývla. "Princa Harolda."
"Vy ste boli na jeho poprave?" 
Pokrútila hlavou. "Mala to byť oslava. Príchod princeznej a princa, oznámenie ich zásnub" pozrela na mňa a zašepkala, "ale zabili ho. Namiesto privítania ho zabili a oznámili sa zásnuby princeznej a kráľa Philipa."
Zámok na okovách povolil a žena sa chrapľavo zasmiala. 

Cítila som sa ako vták, ktorému znova narástli krídla. 

"Prečo ho zabili?" opýtala som sa jej i keď odpoveď som vedela.
Žena smutne pokrútila hlavou. "Previnil sa s inou dámou. Neurodzenou."
"Buď ticho ty baba bláznivá!" skríkla na ňu šeptom žena, ktorá sedela oproti.
"Je to pravda! A vy to všetky viete!" zasyčala jej naspäť.
"Za tieto reči ti vezmú hlavu!"
"Tak nech si ju vezmú. Či ju dám teraz v lese, alebo neskôr, je mi to jedno. Hovorím iba pravdu a jeho duch si zaslúži, aby žil s nami!"
"A čo bolo s tou ženou, s ktorou zhrešil?" opýtala som sa ignorujúc ich hádku. Žena oproti mne ma prepichla pohľadom, zatiaľ čo tá vedľa mňa mi ticho odpovedala.
"Bola to slúžka, skončila v druhom stave."

"To dieťa ani nebolo jeho!" zasyčala žena z druhej strany.
"Nehovor také pekelné klamstvá! Bolo to jeho dieťa! Keby verili tomu, že to nie je jeho dieťa nepopravili by ho! Dobre to vedia!"
"Je nažive?" opýtala som sa, hoci som vedela čo mi žena povie. 
"Jedná stara dojka od nás," priblížila sa ku mne bližšie, "vzali jej život, lebo nevyrezala dieťa z matkinho lona. Kráľ ju po rokoch vyhľadal a mučil až kým nepovedala pravdu a potom ju zabili."
Stiahlo mi žalúdok a urobilo sa mi nevoľno. "Nevyrezala?"
Pokrútila hlavou. "Nedokázala to."
"Dieťa žije," zašepkala som.
"Pravdepodobne áno," odpovedala mi. "Pokiaľ ho kráľovská hliadka nenašla a nezabila. Aj u nás boli, Dieťa. Našťastie ja mám dcéry. Oni hľadali chlapca"
"Chlapca?"
Žena sa odtiahla a mykla ramenami. "Vtáčiky spievajú v celom kráľovstve, Dieťa. Každý má svoju pieseň a navzájom si ich radi vymieňajú... Tie zaplatené spievajú najhlasnejšie a ich očí sú ostré ako tie jastrabie... Kráľ sa dozvie o všetkom, čo sa deje v jeho kráľovstve. Myslíš si, že by nechal pobehovať dieťa s modrou krvou po jeho pôde? " pokrútila hlavou. "Ak je ešte stále medzi nami a nie pri svojom otcovi, pobozkám jeho mame zlaté ruky i srdce, ktorými ho dokázala tak dlho brániť...."

Pozrela som sa von z voza do tmavej noci, ktorá nás zrazu obklopila. 

Chlapec...