Syn svojho otca

Laň

To, že bola vojna sme vedeli. Už od kedy som sa narodil som vedel, že tento svet nie je miestom pre pokojný život. My sme boli generácia, ktorá mala za úlohu vyriešiť to. Vybojovať slobodu. Ale... Problémom bolo, že každý jeden panovník žil v klame, že sloboda spočíva v jeho víťazstve...

Díval som sa za najbližší strom a rozmýšľal, či príde aj dnes. Prišla...

So všetkou vznešenosťou, ktorú v sebe mala.

Mohutná svetlohnedá laň sa zohýňala za nahnitými jablkami, ktoré som jej nosil každý deň. Neustále ma prekvapovalo ako nežne a potichu sa hýbe. Pozerala sa na mňa pomedzi prežúvanie. Sledovala ma a bola pripravená pri mojom akomkoľvek pohybe utiecť. Dôverovala mi, ale nie až natoľko, aby nesledovala každý môj pohyb." Oprel som si lakte o zohnuté kolená.

Ten zvuk si ma našiel... Ako každého v tejto dedine. Už som ho raz počul... Raz keď som mal za sebou desať zím. Ozval sa.
Tak ako zvonili zvony... Zvonili aj srdcia v naších hrudníkoch. Mama s Noahom prudko vstali od stola a schmatli mňa a Ninu za ruku. Odvliekli nás do  nachystanej skrýše. Boli sme v tme a počúvali sme to desivé ticho, ktoré nastalo po doznení zvonov. Dýchal som tak nahlas až mi mama prekryla ústa. Snažila sa ma upokojiť pohľadom a naznačila mi, aby som bol potichšie.
Boli sme tam... Boli sme tam skoro celý deň. Nikto z nás sa neodvážil nič povedať...

Strhol som sa rýchlejšie ako laň. Rozbehol som sa naprieč kopcom za naším domom. Sprevádzalo ma hlasné zvonenie zvonov.

Napadli nás?

Nezastavil som sa až kým som nevrazil do domu zadnými dverami. Stáli v kuchyni. Vystrašené.

Čakali ma.
Chcel som niečo povedať, rozbehnúť sa do našej skrýše, no bolo neskoro.
Dvere sa otvorili a do domu vošiel muž v modrej uniforme. Kráľovská garda.
Mama sa rozbehla ku mne a postavila sa predomňa. Chytila ma za ruku.
"Holden Torn?"
Muž mal v ruke dlhý vyblednutý papier a atramentové pero.
Mama mi stisla ruku silnejšie.
Nazbieral som posledné kúsky odvahy a vystúpil som spoza nej.
"Holden, nie!" zašepkala prísne.

Neposlúchol som. Videl som aká je ona i Nina vystrašená. Nech ide o čokoľvek, pýtajú sa na mňa.

Možno...možno ak sa im priznám... Nechajú ich na pokoji.

Do domu vtrhol Noah a keď uvidel muža v uniforme, prudko zastal a snažil sa prehovoriť, čo najpokojnejšie. "Vitajte v mojom dome. Smiem vedieť s čím Vám môžme pomôcť?"
Muž ho uzemnil pohľadom. "Nie som tu od toho, aby som niečo vysvetľoval."
"Zháňajú Holdena," vyhŕkla mama. Bola vystrašená. Naposledy som ju takúto videl v pivnici, keď sme sa skrývali pri prvom bití zvonov.

Vtedy nás však vojaci nenašli.

Alebo nehľadali?

Videl som ako Noah na sucho prehltol.
"Spravil niečo?" zakoktal.
Muž zroloval papier a zastrčil si ho do vrecka. "O desať minút budeš stáť pred domom s minimom vecí, ktoré vlastníš." zapichol do mňa pohľad.
Chcel vyjsť z domu, ale vo dverách stal Noah. "Nezahrávajte sa so mnou, zabil som už mnoho ľudí pre väčšie hlúposti!"
Noah stisol päste a ustúpil.
Keď sa za mužom zavreli dvere vrazil do nich tak, až v nich ostala ponorená jeho zovretá päsť. Mama podskočila a Nina sa rozplakala. Ja som v tej chvíli zabudol aj na svoje meno...
Nevedel som, kde som a ani čo sa deje...

"Noah, čo budeme robiť?" zašepkala mama. Pokrútil hlavou.
"Kam ho berú? Čo od neho chcú? Myslíš si... Myslíš si, že...?"
Pozrel sa na ňu. "Zvolávajú mladých do vojny, Maggie."
"Nie!" pokrútila hlavou. "Je to len dieťa!'
Plakala. "Čo budeme robiť?"

Noah pozrel na mňa. Poprvykrát.
"Videli ho. Už nemôžeme urobiť nič."

Kým sa mi skutočnosti pospájali do jedného celku, mama ma už zvierala okolo krku a horlivo plakala.

Nezmohol som sa na slovo...

Som generácia, ktorá ma vybojovať slobodu... Mal som to tušiť.
Mal som predpokladať, že tento deň príde a pomaly si odnesie akúkoľvek nádej pre môj šťastný život.