Syn svojho otca

Pocity

"Vojak, vojak, malý vojak
Kamže letíš teraz v noci?
Zbroj sa ti leskne za svitu mesiaca
čo povieš kráľovi bez uloveného zajaca?"

Holden:

Camila sa bála viac ako ja.
Bála sa za dvoch.
Bála sa o svoje dieťa, ktoré sa mohlo spoliehať jedine na ňu.
Mohlo jedine dúfať, že jeho matka urobí správne rozhodnutie a tým mu daruje šancu na život.

Bolo rozhodnutie pomôcť mi, správne?
Bolo správne vystaviť ju takémuto stresu?

Nemohol som však inak. Nepoznal som situáciu na zámku dostatočne.
Nevedel som, kde sa Henry zdržiava.
Nevedel som, kde má svojich strážnikov.

Otvorila malé drevené vrátka zdobené bielym lemom, ktoré sa skrývali za skriňou s knihami. Postavil som sa pred ne a pozrel sa do tmy, ktorá sa predo mnou objavila. 
"Neviem ti zaručiť, kto a čo bude na druhej strane," povedala potichu. Hlas sa jej triasol strachom. "Vyjdeš pod veľkými schodmi v hlavnej chodbe."

Vedel som, do čoho idem.
Henry tušil, že prídeme a preto som očakával, že je dobre chránený...

Ja sám som nevedel, po čom vlastne idem.
Nevedel som, čo bude mojim cieľom.
Chcel som vôbec prežiť?

V tej chvíli ako som si v duchu položil túto otázku, vedel som na ňu odpoveď.

Chcel som žiť.
Veľmi som chcel žiť, ale...

Ak som chcel prežiť, mal som ostať vonku a nie rúcať sa smrti priamo do náručia. 
Vystavil som sa Henrymu na mušku a bol som si toho vedomý, ale na druhú stranu som vedel, že môže byť rovnako zraniteľný ako ja... ak ho nájdem v správnej chvíli, na správnom mieste. 

Vedel som, že nemôžem žiť pokiaľ žije on a tušil som, že on myslel na to isté.

Dnes to bude buď on, alebo ja.

Pozrel som na Camilu. 
Jej tvár bola bledá a kruhy pod očami tmavé. Vyzerala akoby mala čochvíľa odpadnúť.
"Budete v poriadku?"
Smutne sa zasmiala. "Ja alebo ty sa rúcame do takéhoto nebezpečenstva?"
"Myslím, že obaja." Povedal som ticho. 
Prikývla. "Pamätaj, že ak by si neprišiel, zabili by ma tak či tak." Hlas sa jej zatriasol. Rukou si nepatrne chytila veľké brucho a v ňom človiečika, ktorý bol každú chvíľu pripravený prísť na svet. 

Vtedy som si uvedomil, že som ho chcel zachrániť. 
Chcel som zachrániť Camilu i jej nenarodené dieťa.

Pozrel som Camile do tváre a prikývol som. Bol to ako keby pozdrav na rozlúčku, alebo... alebo skôr nakopnutie samého seba, že je čas ísť. Obišiel som ju a vošiel som dnu. Dvierka boli malé, ale dostatočne veľké na to, aby som prešiel ak som sa prikrčil. Za nimi sa však skrývala chodba, ktorá mala výšku stropu prispôsobenú výške človeka.
"Pán Boh s tebou, Dieťa." Povedala Camila zlomeným hlasom a zatvorila za mnou dvierka.

Ocitol som sa v tme.

V tme, v ktorej som si nedovidel ani na ruku, ktorú som vystieral do priestoru. Kráčal som poslepiačky a uvažoval nad tým, že ak otvorím dvierka a na chodbe budú strážnici, skončil som skôr ako som začal. 

Premýšľal som nad tým, že ak by som bol na mieste Henryho, kde by som sa najviac chránil?

Kde by som si dal najviac vojakov?

Uvažoval som nad miestnosťami, ktoré zámok ponúkal, no o viac ako polovici som ani len netušil.

 Bolo tu priveľa miest, kde by Henry mohol byť.

Hodnú chvíľu som kráčal po malých schodoch smerom dolu a potom znova rovno...

Počul som svoj dych a zároveň aj rýchly tep.
Počul som však aj niečo iné.

Osud pravdepodobne nechcel, aby som strácal posledné chvíle života úvahami, špekuláciami či pochybnosťami o správnosti môjho rozhodnutia. 

Osud to zariadil inak.