Syn svojho otca

"Bude to dokonalé!"

Holden;

Myšlienky si ma našli aj v noci. Trhlo ma zo spánku. Pozrel som sa na miesto vedľa mňa.

Už tam nebola.

Ostala po nej iba pokrčená prikrývka.
Prešiel som rukou po mieste, kde predtým ležala.

Stiahlo mi žalúdok, pretože to krásne, čo sa stalo už bralo ráno a realita ďalšieho dňa...

Zavrel som oči a prehrával si to stále dookola.
Kým vyjde slnko.
Kým príde nový deň a všetko mi to vezme.

Jej tvár bola za svitu mesiaca svetlejšia, no očí mala rovnako čierne ako počas dňa.
Skláňala sa na nado mnou a premeriavala si ma. Bola krásna ako ruža a v tejto chvíli svoje tŕne stiahla. Nechala ma preniknúť k nej bližšie. A preto som ju nežne chytil  za líce a pritiahol ku sebe bližšie. Bola tak blízko až sme sa skoro dotýkali perami. Každým jemným pohybom sa nám o seba obtreli. Jej pery boli hebké ako najdrahší hodváb. Sršala z nich horúčava, ktorá ma spaľovala. Nevydržal som a pobozkal ju tak....

tak...

akoby v tom bolo niečo viac ako len to fyzické. 

Zahodil som tú myšlienku z hlavy.

Keď som sa zobudil druhýkrát, už bolo ráno. Slnko pražilo do izby a niekto bol v kúpeľni. Oprel som sa o lakte a snažil sa, čo najrýchlejšie prebrať.

Bola to ona, no nepozrela sa na mňa.

Vlasy, ktoré ma včera šteklili po tele, boli pevne stiahnuté vo vrkoči.
Oči, ktoré sa včera vpíjali do tých mojich, tentokrát hľadeli do zeme.

"O chvíľu máte poradu."
Zvraštil som tvár.
"Jul..." Povedal som zmätene.
Nevnímala ma. Zbierala moje veci zo zeme.

Tie veci, ktoré sme zo mňa tak netrpezlivo vyzliekali.

"Taktiež máte poobede obed s hosťami zo včera... Iba tí najváženejší..."
Jej hlas bol prázdny... Neznela ani ako ona samotná... Posadil som sa a zmätene sa na ňu díval. Otvoril som ústa, ale znova prehovorila ona. 
"Máte novú uniformu. Je s ňou veľa práce a preto by ste mali...' Jej pohľad o mňa však ani nezavadil...
"Jul!" Skríkol som. 

Zmeravela a konečne sa pozrela mojim smerom.

Oči tmavé ako samotné uhlie konečne našli tie moje.

V tom pohľade bolo veľa slov...priveľa na to, aby sme ich vedeli povedať nahlas. 

Niekto zaklopal a následne vošiel.
Bola to slúžka princeznej.
Nesmelo prehovorila. "Princezná vám odkazuje, že sa pred schôdzou máte zastaviť v jej komnate."
Julie odkráčala s mojimi vecami von z izby a tým náš rozhovor skončil.
Neprítomne som slúžke prikývol.
Popravde ma vôbec nezaujímalo, čo hovorila...
Moje myšlienky patrili tentokrát inej.

"Neľutujem, čo sa stalo." Povedal som jej po dlhom neznesiteľnom tichu, ktoré medzi nami vládlo od rána.
Zapínala mi gombíky novej čiernej uniforme so strieborným lemom a odznakom pobočníka na ľavej strane.

Srdcom za kráľa.

Nepovedala nič.
"Dopekla, Jul!" Chytil som ju za líca a prinútil mi pozrieť do očí.
Bola ticho. Oči sa jej leskli a z tváre sa stratila akákoľvek emócia.
"Nič to neznamenalo, Holden... Len sme zabúdali...potrebovala som prísť na iné myšlienky a ty si bol najbližšie..."
Bolelo to, ale nedal som to na sebe poznať. Stisol som pery a pustil jej tvár.
Prikývol som.
"Máš pravdu..." Povedal trpko.